Dobrý deň,
v prvom rade ďakujem za túto poradňu. Dúfam, že viete, ako veľa pre nás ženy, čo sme stratili bábätko, robíte.
Mám za sebou tri tehotenstvá, z toho iba jedno dieťa. Prvé tehotenstvo skončilo spontánnym potratom v 8. týždni, tretie naopak zamlčaným v 12. týždni. Z druhého tehotenstva máme teraz už dvojročnú dcérku.
Tretie tehotenstvo skončilo pred vyše mesiacom kyretážou. Keďže to bol už druhý potrat, myslela som, že sa s ním budem vyrovnávať lepšie. Opak je pravdou. Pohľad na moju dcérku mi ešte viac a intenzívnejšie každý deň pripomína, že o čo som prišla. Po prvom som si to asi takto neuvedomovala, keďže som ešte materstvo nezažila. Iba som tušila, aké to asi je krásne. Ale teraz si uvedomujem aké nádherné okamihy nikdy s týmto našim anjelikom nezažijem.
Prečítala som asi všetky diskusie na tému potratu a teoreticky ovládam asi všetky spôsoby, že ako sa s tým vyrovnať. Viem, že to chce čas. Avšak trápi ma, že som zanevrela na ľudí, hlavne rodinu a priateľov, prestali ma akoby zaujímať. Cítim, že im momentálne "nemám čo dať", ani oni mne, nemám chuť sa s nikým stretnúť a ani rozprávať.
Najlepšie sa mi rozpráva s "cudzími", neznámymi ľuďmi, ktorých náhodne stretnem na ulici, v obchode, na ihrisku. Neviem, prečo sa nedokážem ani na chvíľu stretnúť alebo si napísať s ľuďmi, ktorých mám inak rada.
Čo mi odporúčate?
Ďakujem za odpoveď
Dobrý deň,
ďakujem za Vašu správu, vážim si Vašich slov. Mrzí ma, že sa musíte vyrovnávať s dvoma stratami.
Rozumiem aj tomu, že Vám druhá strata príde náročnejšia. Je to ešte čerstvé. Ako je každé tehotenstvo iné, tak je aj každá strata iná. Nie je teda pravidlom, že každá ďalšia strata je ľahšia ako tá predošlá. Je to nová skúsenosť v nových súvislostiach. Práve preto, že už máte dcéru, tak si lepšie dokážete predstaviť, že o čo prichádzate. Ja si nespomínam, že by som to takto vnímala, ale je to určite možné a nie je na tom nič divné alebo zlé.
Možno Vám bude trvať dlhší čas než sa s tým zmierite. Možno budete pociťovať väčšiu ľútosť. Môžete sa inšpirovať v tej predchádzajúcej skúsenosti a spomenúť si na veci a činnosti, ktoré Vám pomáhali a skúsiť ich znovu zaradiť do Vašich dní.
Čo sa týka vašej nechuti stretávať sa so známymi ľuďmi, verila by som vlastnému pocitu a ak to pre Vás teraz nie je možné, nenútila by som sa do toho.
Často je ťažšie hovoriť o týchto veciach v rámci rodiny a s blízkymi priateľmi.
Mne to tiež príde vlastne ľahšie s úplne cudzími ľuďmi. Tým, že je mi jedno, čo si o mňa budú myslieť a nemám s nimi žiadny ďalší vzťah, lepšie sa mi nepríjemná téma otvára. Takže ja pre Vás mám pochopenie. Len to skúste pozorovať, či vidíte nejaký vývoj k lepšiemu behom času a či budete cítiť, že sa to postupne začína meniť a chce sa Vám zase s blízkymi ľuďmi hovoriť a vídať sa s nimi.
A možno máte na mysli rozprávať sa s cudzími ľuďmi o obyčajných veciach a nie o strate bábätka. Oni nevedia čo sa Vám stalo, takže sa s nimi môžete baviť napríklad o počasí, bez ťažkej témy straty.
Ešte ma napadá, či tým "nemám čo dať" nemyslíte to, že ste vy aj vaši blízki očakávali, že do vášho spoločného vzťahu pribudne bábätko. A ono teraz odišlo a tak je medzi Vami niečo, čo sa nenaplnilo. Skúste to len pozorovať a vnímať.
Možno vás napadne, čo je podstatou toho, prečo Vašich blízkych teraz nevyhľadávate. Ak to objavíte, bude pre Vás ľahšie na tom pracovať. Ale ja si myslím, že po určitú dobu, ktorá je z môjho pohľadu dlhšiu ako mesiac, môžete uprednostňovať samotu alebo ostatných ľudí pred vašimi blízkymi. Ak vám to v procese smútenia vyhovuje. Ale aby neboli Vaším správaním zaskočení a znepokojení, bolo by fajn o tom s nimi otvorene komunikovať. Vyjadriť svoju potrebu, byť na čas viac sama so sebou.
Prajem Vám, nech sa to darí a postupne sa cítite lepšie.
Kamila
tvoja sprievodkyňa na ceste po strate bábätka
autorka projektu Keď smrť predchádza zrodenie
⚜️ FB: kamilahusakovacz
⚜️ e-mail: kamila@kamilahusakova.cz