Dokáže sa ženská duša zahojiť po traumách?

Dobrý deň,

ozývam sa po viac ako roku, kedy som písala https://www.modrykonik.sk/ask-an-expert/poradna...

Moja dcéra je stále nejedáčka, ale už som to prestala riešiť. Hladom mi neplače a ani na nej nie je vidno biedu. Je to skvelé, šikovné, usmievavé múdre dieťatko a moja parťáčka.

Partner mňa aj dcéru opustil. keď mala dcéra 8 mesiacov. Bolo to asi do troch mesiacov odkedy som písala príspevok. Jeden deň sa rozhodol, že potrebuje ísť do prenajatého bytu niečo riešiť a príde o dva dni. Rozlúčil sa bozkom so mnou aj malou s tým, že príde a na ďalší deň som sa už nedovolala a len dostala sms, že s nami skončil.

Odplakala som si svoje. Je obdobie, ktoré si ani nepamätám z toho šoku, ako som sa starala o dieťa ani len netuším. Odstupom času som však začala vidieť veci jasnejšie - žiadna pomoc, snažila som sa o svojich pocitoch rozprávať ako ste radili. Jeho odpoveď bola, že mám riešiť psychológa ja som však potrebovala len objať a potrebovala som počuť, že to bude v poriadku, že robím čo viem a robím to dobre, že sa o nás postará a budeme rodina, neprišlo to.

Na Vašu otázku prečo som sa rozhodla byť pri našich ako s ním v prenajatom byte mi dal odpoveď jeho brat, keď som v návale zúfalstva volala jeho najbližšej rodine (ktorá o ničom samozrejme nevedela), nech s ním prehovoria veď nás opustil. Ja ako matka mám v sebe určitý pud, ktorým sa snažím pre seba a dieťa nájsť to najbezpečnejšie miesto, kde bude mať dieťa všetko čo potrebuje, miesto kde budeme mať pohodlie, bezpečie, podporu a to bolo u mojich rodičov, nie kdesi v cudzom byte, ktorý nie je prispôsobený dieťaťu. A bývalý partner ani neoznámil majiteľovi, že máme dieťa a ani od správcu nevypýtal za celé tie mesiace kľúče od kočikárne, aby sme mali kde odkladať kočík, keďže asi od začiatku už nepredpokladal, že s nami bude. Odmietol všetko a všetky riešenia, ktoré by nám pomohli k vlastnému od rodiny - žiadny nechcel kupovať - nikdy.

Jeho vysvetlenie - keď príde o prácu, nebude môcť banke splácať a bude problém a tak, keď bude (on - nie my ako rodina ale on) v podnájme a nebude vedieť platiť, tak sa odsťahuje do rodičovského domu odkiaľ bude aj pracovať.

Jeho vysvetlenie opustenia bolo, že to nezvládol, nemá čas na seba, priateľov, koníčky, prácu, chce mať svoj kľud a jednoducho si takto rodičovstvo nepredstavoval a chce žiť bez nás, že keď sme boli dvaja bolo to super ale s dieťaťom (no samo sa o seba nevie postarať neviem čo si myslel) je to ťažké, treba sa starať, nezvláda to, že ja sa postarám predsa.

S dieťaťom doteraz udržuje minimálny kontakt.1x za 2 mesiace na 2 - 3 hodiny sa príde pohrať, medzitým sa nijako o dieťa viac nezaujíma, žiadny kontakt medzi ním a dieťaťom nie je. Odpoveďou na minimálny kontakt bolo, že predsa dostanem pravidelne každý mesiac nemalé výživné, tak mám byť spokojná.Dieťa vníma ako povinnosť/nutnosť nie ako niečo úžasné, milé, čistá láska.

Som jednorodič, svoje dieťa milujem, pracujem na sebe, na vzťahu s mojím dieťaťom. Nie je to dokonalé a nikdy si neodpustím, že som prvé mesiace s mojou jedinou dcérou strávila trápením a plačom pretože nás jej biologický otec opustil a neužila som si materskú.

Nesiem si so sebou traumy z pôrodnice a pôrodu. Je to téma, na ktorú sa stále neviem s nikým baviť a chytá má z toho “guča v hrdle a slzy v očiach”. Nesiem si so sebou traumy spojené s ťažkým rozchodom kde je prítomné už dieťa. Beriem to ako svoje najväčšie zlyhanie v živote hoci som urobila všetko čo som vedela, aby som vzťah zachránila.

Dokáže sa ženská duša po všetkých traumách z pôrodu, z prvých ťažkých mesiacov materstva ešte zahojiť?

Dokáže ženská duša a srdce ešte niekoho v budúcnosti milovať?

Na mužov som nezanevrela, nikoho teraz nehľadám. No niekde hlbšie dúfam, že sa raz nájde niekto, kto ocení mňa ako partnerku a matku a kto ocení aj moje dieťa.

Ženy toho dokážu veľmi veľa, ja som to nevzdala a bojujem ďalej každý deň za mňa a moju dcéru s pomocou rodiny.

Bojujem za to, aby som si raz sadla v mojom domove (naozaj v mojom a mojej dcéry) a povedala si, že to za to všetko stalo a že som to zvládla.

Ďakujem