Ako zvládnuť následky popôrodnej depresie?

Dobrý deň,

chcela by som počuť Váš názor a zároveň poprosiť o radu ako sa vysporiadať s náročnými emóciami a výčitkami zároveň.

Syna som porodila presne pred rokom, mala som 23 rokov. Otehotnela som s mojím priateľom v čase, kedy sme nežili spolu. Prijatie tehotenstva bolo náročné, tehotenstvo bolo náročné tiež. Partner mi oporou nebol, všetky moje negatívne emócie podceňoval, kričal po mne a nadával mi. Žiadny čas so mnou nestrávil a ja som celé tehotenstvo preležala v jednej izbe. Počas tehotenstva som mala triašky, úzkosti a záchvaty plaču. Ešte študujem na VŠ.

Pôrodu som sa veľmi obávala, keďže ma trápil vaginizmus. Pôrod bol ešte horší ako som čakala, 13-hodinový, intenzívny, bolesť šialená. Už prvá kontrakcia bola neuveriteľné silná. Hodinu som nemohla vytlačiť malého. Keď sa narodil, desila som sa momentu kedy mi ho prinesú na izbu. Od toho dňa som nezaspala ani na minútu. Príšerný strach, pocit neschopnosti a vedomie že nie som schopná sa o neho postarať boli hrozne. Ja som sa absolútne necítila na materstvo a bola som presvedčené že to nezvládnem. Keď som prišla domov, prežívala som neskutočnú depresiu, samovražedné myšlienky, triašky, zimnica, nešťastie.

Môj syn bol absolútne bezproblémový, stále len spinkal, žiadne koliky. Ja som stále na neho pozerala a neskutočne som sa o neho bála. Ten strach ma skoro zabil.

Otec dieťaťa pokračoval a zase po mne kričal, nadával mi a nebol mi oporou. Netrávil s nami žiadny čas, boli sme sami. Nečakala som to, lebo má dcéru z predchádzajúceho vzťahu a s tou trávil čas stále. Keď mal môj syn 4 mesiace, tak som sa s jeho otcom rozišla a zostala sama. Môj zdravotný stav je aj po roku od pôrodu ešte stále náročný. Bývala som často chorá, ešte riešim problémy s panvou. Skĺbiť preto moje choroby so starostlivosťou o dieťa, školou a ešte aj mojimi úzkosťami bolo veľmi náročné.

Teraz prechádzam k pointe. Keď som zostala sama, akoby som sa prestala malému toľko venovať. Hrozne nerada to píšem, ale posadila som ho pred telku a to bolo všetko. Keď plakal dala som papať, uspala som ho a celý jeho spánok som sa s ním túlila. Akonáhle vstal, dala som ho pred TV. Okrem toho som mala potrebu odchádzať z domu. Chodila som von na 2 hodinky, alebo aspoň cvičiť na hodinu. Cítila som prázdnotu, samotu. Rozchod ma veľmi bolel. On si hneď založil zoznamky a ja som zostala sama, študujúca a s dieťaťom.

Po asi 5 mesiacoch ma to prešlo, žiadna telka u nás nejde a ja sa snažím môjmu synovi venovať ako len viem. Výčitky ma idú zožrať ako som si neužila najkrajšie obdobie. Ako som si neužila moje malé bábätko a nechala si to pokaziť. Ako som nezvládla situáciu a dovolila si premárniť 9 mesiacov života môjho dieťaťa tým, že som bola duševne neprítomná.

Je mi zo seba zle ako som zlyhala. Na úzkosti a depresie som bola náchylná od detstva, prešla som si tým už viackrát. Neviem si odpustiť ako som sa malému nevenovala. Ako som s ním nebola prítomná duchom. Láskou by som ho zjedla, avšak doslova ma vyčerpávalo pomyslenie, keď mi mamina povedala, že je čas, aby sme ho učili ťapi ťapi, pa pa atď…. Ja som to nerobila. Vedela som, že by som mala. Nevedela som nič urobiť, nemala som silu žiť, nemala som silu vynaložiť námahu.

Môj syn je trochu špekulant, odmieta piť akékoľvek tekutiny. Aby jedol normálnu stravu, tak som sa okolo nej trápila 3 mesiace kým som ho to naučila. Vodičku stále nechce, nechce piť z pohára, stále nechodí a ja si dávam všetky ako keby tieto nedokonalosti za vinu. Všetko v čom je trochu neskorší akoby mal, viním za to seba. Že som sa mu nevenovala, že som sa mu mala viac venovať.

Inak je to veľmi veselé dieťa, spoločenské, stále usmiate a naozaj podľa mňa stále bezproblémové. Milujem ho najviac na svete a dala by som mu všetko. Preto nezvládam seba ako matku prvých 9 mesiacov jeho života. Keď si pomyslím aká som bola odmietavá, podráždená, cítim sa hrozne. Nenávidím sa.

A taktiež si hrozne vyčítam tu moju nezodpovednosť pri otehotnení. Mohla som porodiť dieťa mužovi čo by si to vážil, trávil by s nami čas, mohla som si užiť rodinný život a tešiť sa z bábätka spolu s mužom. Môj scenár bol iný.

Ako mám všetko zvládať a vyrovnať sa so životom?

Ďakujem