Ako spracovať traumu z popôrodného obdobia a byť šťastnejšia?

Dobrý deň,

mám 1,5-ročného krásneho a šikovného synčeka z vytúženého tehotenstva. Tehotenstvo bolo bezproblémové a šťastné, na pôrod mám dobré spomienky. Keď si však pomyslím na prvé mesiace po pôrode, tak mi napadne stres, frustrácia, zúfalstvo, vyčerpanosť a nepochopenie. Pritom synček nebol náročný, bolo ako bežné bábätko. Nemal koliky, neplakal večer celé hodiny ako počujem od iných matiek. Mohla som pri ňom jesť čokoľvek popri dojčení.

Začalo to už v nemocnici, kde nám každý striktne kázal dieťa prikladať na prsník minimálne každé 2 hodiny, no môj syn sa dojčil veľakrát aj 1,5 hodiny. Nikdy nie menej ako hodinu. To znamenalo, že ja som po ukončení dojčenia do ďalšieho dojčenia mala 30 minút, max. 60. Za ten čas som ho musela ešte prebaliť, nechať odgrgnúť a potom ešte sa najesť, ísť na záchod a mohla som všetko začať odznova.

Za celý deň som spala 40 minút. Moje stravovanie vyzeralo tak, že keď mi doniesli večeru, ja som mala na stole ešte nedotknutý obed. Nemala som kedy jesť. Bola som maximálne vyčerpaná a zrejme aj popôrodnée hormonálne zmeny.

Keď sme prišli domov z nemocnice, tak som celý deň preplakala a nebyť mojej maminy, tak ani neviem, ako by sme prežili. Veľmi ma to mrzelo. Príchod domov s dieťatkom som predstavovala úplne inak. Od veľa žien som čítala, že prišli domov, položili bábätko do postieľky a len sedeli a nevedeli sa vynadívať na tu krásu a ako spinká. Ja som celý deň preplakala, cítila som sa neschopná. Ešte aj teraz mám slzy v očiach, keď si na to pomyslím.

Ďalšie týždne boli tiež veľmi náročné. Syn nevedel dobre a efektívne sať, priberal málo, musela som dokrmovať umelým mliekom. Resp. svoje mlieko som musela odsávať. Popritom zase len dlho bol na prsníku a kým začal reálne sať, prešlo aj 45 minút. A všetko len v tých 2-hodinových intervaloch, čiže zase som mala na jedlo, pitie, záchod a spánok 15 - 30 minút, čo je úplne nereálne stihnúť.

Mamina mi v prvom období dosť pomáhala, ale nie každý deň. Z manželovej strany som pochopenie nenašla, on v tom čase pracoval aj 12 hodín denne. Veľmi mi teda pomôcť nevedel, ale ani nechápal, prečo nestíham domácnosť. Podla mňa nám venoval minimum času.

Keď sa dojčenie ustálilo, tak v 4. mesiacoch prišla spánková regresia. Syn cez deň zrazu dlhé mesiace bol schopný spať iba v chodiaci kočíku, čiže cez deň som ho v jesennom/zimnom období kočíkovala bez ohľadu na počasie 5 - 6 hodín denne. Ak som sa zastavila i na chvíľu, už aj bol hore. Neexistovalo ho nechať spať na balkóne, alebo niečo počas jeho spánku urobiť a oddychovať. Zase som nestíhala domácnosť, ani varenie.

Do toho v noci sa tiež budil 5 - 6x, niekedy aj viac. Kým by som znova zaspala, už bol znova hore, takže veľakrát som spala v noci 3 - 4 hodiny, aj to na viaceré etapy.

Začalo to byť postupne lepšie potom, ako som v 6. mesiacoch začala s ním spávať v jednej posteli a dokázala som ho nadojčiť už aj poležiačky. Ako 6,5-mesačný začal loziť a bol samostatnejší.

Od 9. mesiaca by som povedala, že som začala materstvo užívať. Syn bol čoraz interaktivnejší a teraz už je s ním super. Ako so synom sa postupne zlepšili dni, tak sa zlepšil aj náš vzťah s manželom.

Keď mal syn rok, otehotnela som druhýkrát. Kvôli nášmu veku sme chceli malý vekový rozdiel, takže tehotenstvo bolo plánované, aj keď som si nemyslela, že sa to tak rýchlo podarí, keďže na syna sme čakali podstatne dlhšie.

Aktuálne som v 34. týždni a doteraz som sa snažila na to nemyslieť, ako bude po pôrode, no pochopiteľne už na to myslím čoraz častejšie. Medzi detičkami bude 20 mesiacov. Chcela by som tentokrát zažiť tie prvé mesiace vyrovnanejšia, spokojnejšia, šťastnejšia. Nechcem sa cítiť tak zúfalo a frustrovane ako po prvom pôrode. Neviem si predstaviť, že ako budem pri tom nekonečnom kojení ešte mat čas aj na staršieho syna. Dúfam, že tentokrát nebude problém s prisávaním, neplánujem budiť dieťa každé 2 hodiny na dojčenie. Vyzerá to tak, že manžel bude s nami prvý polrok doma (pôjde na materskú so starším dieťaťom). Mamina mi stále veľa pomáha, no aj tak je to náročné. K tomu neviem predvídať možné koliky, reflux, high-need baby.

Syn je čoraz viac naviazaný na mňa, zrejme má druhú fázu separačnej úzkosti. Bojím sa aj o neho, aby som mu neublížila, aby som mala dosť trpezlivosti a hlavne sily sa mu venovať. Viem, že práve teraz bude potrebovať viac lásky a trpezlivosti ako kedykoľvek predtým.

Úplne chápem matky, ktoré majú traumu z pôrodu a kvôli tomu už ani rodiť nechcú. Ja mám traumu z popôrodného obdobia. Verím, že sa to dá prežiť aj inak - krajšie. Bojím sa, že sa mi to nepodarí. Kvôli negatívnym spomienkam sa mi nedá pozitívne myslieť.

Ako zahnať negatívne myšlienky, spomienky a robiť/prežiť to druhýkrát lepšie?

Ďakujem