Kričím na deti. Ako sa môžem zmeniť?

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom môjho problému. Bola som dieťa, na ktoré mama non-stop kričala. Časom som to už ani nevnímala, či mama kričí, či nie.

Krik a telesné tresty boli taká klasika a ten zúfalý pocit mám v sebe zakorenený dodnes. Uznať, že som si zaslúžila, som dokázala možno tak v puberte, keď som napríklad dva dni neprišla domov. Ale ako dieťa to bola vždy len zrada.

Logicky z toho vyplýva, že som nechcela, aby toto zažili moje deti. Realita je však úplne rovnaká. Všetko riešim krikom, vyhrážkami, v najhoršom prípade bitkou. Hneď po "čine" (vo všetkých troch veciach) sa cítim hrozne.

Vidím zúfalú staršiu dcéru (3,5) a 8 mesačné bábätko, ktoré je vydesené a nechápe, že prečo kričím. Najradšej by som si dala facku. Avšak o 10 minút kričím opäť.

Kričím a vyhrážam sa pre všetko. Keď dieťa robí niečo pomaly, keď robí niečo rýchlo. Kričím, keď nemám čas na jej požiadavku, keď robí neporiadok, keď niekam lezie, keď robí zle mačke, keď robí zle psovi, keď je špinavá. Jednoducho - dôvod si nájdem každých 5 minút. A vždy je to hlúposť.

Potom sa ospravedlňujem, vysvetľujem a za chvíľku opäť kričím.

Vidím, že obe deti sa ma vtedy boja. Je u nás veľký rozkol. Na jednej strane kontaktné rodičovstvo, na strane druhej diktátor.

Keď na dcéru štekne, alebo zvýši hlas manžel, okamžite idem do ochranárskeho útoku. Pritom som niekoľkonásobne horšia a on je kráľ trpezlivosti.

Ako to prekonám, alebo je to silnejšie ako ja?

Čo mi odporúčate?

Ďakujem