Dobrý deň,
chcela by som poradiť ohľadom správania dvojročnej dcérky. Od narodenia bola citlivejšia a ja som sa vždy snažila jej vyhovieť a nenechať ju vyplakať.
Keď chcela ísť na ruky, alebo sa mojkať, tak som ju vždy brala. Do roka zaspávala sama v kľude v postieľke a postupne sa to menilo. Od roka zaspáva len pri mne. To by mi neprekážalo.
Čoho sa obávam, tak jej jej prehnaný strach. Ani v noci jej nemôžem ísť zobrať mlieko do kuchyne. Keď sa zobudí, tak začne hysterický plač a začne vyvádzať. Potom robím všetko jednou rukou, aby nezobudila celý dom.
Znovu zaspať jej trvá aj dve hodiny a odo mňa sa nepohne. Celkovo je hanblivejšia. Keď k nám niekto príde, alebo my niekam ideme, tak vie vyvádzať a držať sa nás a popritom plakať. Niekedy je celkom fajn a ide sa hrať aj s návštevou.
Keď má dobrý deň, tak sa vie pohrať aj sama. Je šikovná. Keď ma zlý deň, tak dokáže celý deň plakať. Celý deň chodí za mnou, aby som ju vzala na ruky a mojkala sa s ňou.
Inak plače za všetko. Aj keď plyšák nesedí, aj keď spadne pastelka.
Ako jej môžem pomôcť?
Je to normálne?
Ďakujem
Dobrý deň,
každé dieťa, keď sa vyvíja potrebuje mať naplnený pocit spojenia s rodičom, tak ako potrebuje jedlo, tekutiny, spánok... Potrebuje vedľa seba niekoho, kto na jej podnety odpovedá so záujmom a podporou. Potom sa učí, spolupracuje a spája s okolím. Každou jednou podpornou reakciou si postupne vytvára väčšiu samostatnosť v interakcii s ostatnými ľuďmi.
Lenže, nie rodičovskou vinou, počas dňa prichádza nespočetné množstvo prerušení spojenia medzi vami a dcérkou. Napríklad ona sa hrá a vy pri nej varíte. Potom odídete niečo zobrať a stratíte sa jej z dohľadu, to je moment kedy sa cíti zneistená, lebo ste sa stratili z dosahu. V niektorých chvíľach ide až o „zaplavenie“ emóciou. Vyzerá to presne tak, ako to opisujete u vás v noci, keď sa zobudí a nič jej nepomáha. Silné emócie, s ktorými sa preberie zo spánku, jej neumožňujú cítiť spojenie s vami. Je to ako keby ste mala zlomenú nohu a chcela na nej kráčať či bežať. Nemôžete pokiaľ sa nezrastie, uzdraví. Plače, aby uvoľnila vnútorné napätie, privolala vás a mohla sa s vami spojiť. Toto komunikuje svojim intenzívnym prežívaním. Citlivosť a pravdepodobne aj vývojová fáza okolo dvoch rokov prispievajú k intenzívnym a neočakávaným emočným zrúteniam vašej dcérky.
Dcérke pomôžete vypočutím. To znamená prijatím jej prežívania, aj keď nerozumiete na základe čoho vzniklo. Má svoj dôvod a dcérka potrebuje vašu podporu v tom, že jej vytvoríte priestor na uvoľnenie silných emócií. Netreba nič hovoriť skôr si k nej čupnúť, chytiť ju okolo pliec či pritúliť ak sa nechá. Povedzte len, že viete, že je to teraz ťažké a musí plakať. Ukážte, že ste v tom s ňou a že ono to zasa skončí. Čím menej proti plaču bojujete tým viac cíti pochopenie a má možnosť sa upokojiť. Na konci jej dajte vedieť, že ju máte rada aj s týmto správaním. Zdôraznite, že je koniec, je to za vami a že vždy to skončí.
Cielene sa s ňou hrajte hry na uvoľnenie vnútorného nepokoja, teda tie pri ktorých sa nasmeje. Vankúšová vojna, naháňanie, kde ju nechávate sa vyšmyknúť a ona stále uteká smeje sa. Mnohým deťom pomáha húpanie, trampolína. Trávte veľa času v zeleni, ktorá všeobecne upokojuje.
Pred spaním, ak má rada dotyky, spravte jej uvoľňujúcu masáž, čítajte rozprávky, spievajte pokojné uspávanky. To všetko upevní vaše spojenie predtým než nastane separácia v spánku.
Prajem veľa trpezlivosti.
Martina Vagačová
tel: 0903 159 488
mail: vagacova@efektivne-rodicovstvo.sk
https://efektivne-rodicovstvo.sk/