Dobrý deň,
mám dvojročné a štvorročné dieťa. Môj manžel má zvláštne reakcie, ktoré pravdepodobne pochádzajú z jeho výchovy a zo správania sa jeho rodičov. Podľa neho je to dobré a nevidí v tom problém.
Keď príde manžel domov z práce po celom dni asi o 20tej hodine, tak deti sú už v posteli. Sú unavené a zrelé na spánok. Obidve deti sa však tešia, že ocino prišiel domov. On príde, len sa spýta ako sa máme a odíde. Niečo povie staršej dcére a tá mu odvrkne alebo odpovie mu od veci. On sa jej napríklad opýta, že čo robila a ona odpovie, že chce spať s maminkou. Ona to robí vtedy, keď chce pozornosť. Aj pri mne sa často smeje a myslí si, že je to vtipné. Často nevie, že to smiešne nie je. Často napodobňuje svoju sestru.
Keď je to nevhodné, tak ju napomeniem a vysvetlím jej všetko. Muž sa len urazí a začne kričať. Čo si to povedala? Čo to má znamenať? Ja sa s Tebou už nebudem hrať vtedy, keď ty budeš chcieť. Buchne dverami a odíde. Ja ako matka som len ticho, keďže on neznáša, keď niečo poviem. Dcérka potom plače a nechápe.
Potom muž čistí žalúdok mne, že deti proti nemu huckam. Vraj to vidí z ich správania. Po dvoch - troch minútach dcérka k nemu uteká. Ja o ňom hovorím pred deťmi len v dobrom. Stále ma obviňuje, keď dieťa niečo urobí. Všetko je moja chyba.
S deťmi je málo. Cez víkend býva doma. Sám s nimi nikam nechce ísť. Potom nerváči, že dieťa za ním same nejde. Podľa mňa on je ten, ktorý sa má prihovoriť a priblížiť sa k dieťaťu.
Povedal mi, že ja mu mám vytvoriť pekný vzťah s nimi. Vraj ich ja manipulujem. Ja ich nemanipulujem vôbec. Som s nimi celé dni a veľakrát ich hreším, keď niečo vyparátia.
Podľa neho je manipulácia to, že poviem dieťaťu, že budeme jesť zmrzlinu vtedy, keď sa trošku roztopí. Aby nebola studená. Deti ma poslúchnu. A tak sú mnou zmaniipulované.
Podľa mňa je moje správanie normálne. Sú to deti a treba ich usmerniť. Môj muž to vidí inak.
Je programátor a vidí svet iba v 1 a v 0.. Všetko musí mať vysvetlené. Dieťa musí vedieť, že prečo plače. Prečo sa zasmialo. Prečo hodilo sveter. A všetko zlé musí mať vinníka. Keď nemá, tak ho hľadá. Buď som to ja, alebo nejaké dieťa, s ktorým sa naše naposledy hrali. Alebo obviní známu, ktorá sa chvíľu s nami rozprávala a malo to zlý dopad na deti.
Aký je Váš názor?
Za odpoveď ďakujem
Dobrý deň,
Základom úspešnej komunikácie a kontaktu je vzájomný rešpekt, úcta a dôvera. To sú všetko atribúty, ktoré sa dieťa učí v prvom rade od rodičov. A pochopiteľne to chce čas a trpezlivosť. Keďže dieťa dozrieva postupne, aj jeho správanie odráža stav jeho zrelosti. Prvých 6 rokov je o intenzívnom učení sa a nácviku, ktorý obnáša veľa chýb a prešľapov. Očakávanie, že ak už raz dieťa niečo urobilo správne, tak odteraz to tak bude robiť stále, je mýlne. To by sme neboli ľudia, ale automaty 🙂 My dospelí predsa tiež vieme o tom, čo nám škodí, čo by bolo dobré a aj tak to vždy neurobíme.
Na to, aby dieťa rozumelo, čo sa s ním deje, prečo sa správa tak, ako sa správa potrebuje mať vyvinutý mozog. A dnes už neuroveda upozorňuje na to, že až v 26 roku života je aj kognitívna časť kompletne zrelá, vyvinutá. Preto odporúčam, aby si Váš manžel prečítal literatúru, ktorá sa venuje vývinu mozgu a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Na trhu sú dostupné knihy napríklad od Daniela Siegela a Tiny Payenne: Rozvíjejte naplno mozek svého dítťete či od Johna Medina: Pravidla mozku dítěte. Ak ho situácia trápi, môže prísť prediskutovať problémy osobne.
Podľa Vášho popisu mám pocit, že vy s deťmi máte rozvinutý, plnohodnotný vzťah. A tvoriť vzťah s deťmi namiesto muža nemôžete. Môžete ho akurát podporovať či vysvetľovať v prípade, že má záujem rozumieť tomu, prečo mu veci nefungujú.
Príjemný deň.
Martina Vagačová
tel: 0903 159 488
mail: vagacova@efektivne-rodicovstvo.sk
https://efektivne-rodicovstvo.sk/