Ako reagovať na citové vydieranie alebo neistotu štvorročnej dcéry?

Dobrý deň,

chceli by sme poprosiť o radu ako sa zachovať v situácií, kedy nám dcéra opakovane vraví, že ju neľúbime, alebo že si o nej myslíme, že je škaredá a hnusná. Nerozumieme jej správaniu. Už sa to opakuje príliš často, naše vysvetlenie neberie a stále si ide svoje.

Staršia dcéra má 4 roky, mladšia 1,5 roka. Minulý rok bol pre ňu náročný, musela sa adaptovať v škôlke čo spočiatku ťažko so vzdorom niesla, no teraz už je tam spokojná. Zároveň jej pribudol súrodenec, mladšia sestra, na ktorú veľmi žiarlila, avšak ich vzťah sa už oveľa zlepšil. Aj sa už spolu zahrajú, aj pohandrkujú,o hračky, ale keď príde zo škôlky, tak vždy sa na ňu a na nás teší a vie nám všetkým vyjadriť lásku, často vraví, že nás ľúbi.

Dcéra je však náročnej povahy, veľmi citlivá, náladová, tvrdohlavá, vnímavá, bystrá a horšie reaguje na zmeny, niekedy prehnane plačlivá až nerváčka. Bola zvyknutá na pozornosť nakoľko bola prvé dieťa aj prvé vnúča v oboch rodinách. Len ťažko sa vzdávala tej pozície, že sa jej nedostáva pozornosť a nedostane všetko hneď a vtedy keď niečo chce. Emócie kontroluje tiež ťažko,snažili sme sa s tým pracovať, určiť hranice zrkadliť emócie no stále má s tým problém. Snažíme sa byť láskaví, ale na pravidlách trvám a s tým často narážame na jej povahu, ktorú každý zákaz a príkaz rozohní. Vie aj veľa poslúchnuť, je to dobré dieťa, ale veľmi svojské.

V škôlke bola ťažká adaptácia. Učiteľky ju tiež videli ako tvrdohlavú a panovačnú, ale odkedy si tam zvykla tak ju aj veľmi chvália, že s ňou nie je žiadny problém, že je zlatá, poslušná, zapája sa do aktivít, pomáha vo všetkom.

No keď príde domov, tak začnú výbuchy hnevu, bezdôvodné odúvanie sa a potom situácie kedy za niečo zlé, čo urobí príde trest (nebude rozprávka, zoberiem jej hračku, prerušíme obľubenú činnosť), alebo ju len pokarhám, že toto sa nerobí, že sa správa škaredo, toto sa mi nepáči. Vtedy mi povie: "Ty si myslíš, že som škaredá, hnusná? Ty ma už neľúbiš! " Na to jej poviem, že také niečo som jej nikdy nepovedala. Uistím ju, že ju ľúbim, ale že sa mi nepáči čo robí. Potom niekedy sa ukľudní, alebo s hnevom či plačom mi vykričí "Prepáč, chcem sa postískať, rýchlo rýchlo postískaj ma, ty ma už neľúbiš."

Nevieme odkiaľ má tie slová, naozaj nikdy by sme jej to nepovedali, dokonca ani nehovoríme že je zlá, kedže viem, že sa to má radšej vyjadriť opisom, že sa mi nepáči jej správanie, nie ona samotná. Dávame si na to pozor a zároveň každý deň jej vravíme, že ju ľúbime a aj sa v rodine veľa objímame.

S manželom máme veľmi dobrý vzťah, celkovo by bola v rodine pohoda, keby nemusíme riešiť jej náročnú povahu, labilné nálady a vrtochy ega, kedy chce všetko podľa seba a keď to tak nie je, už je to tak, že ju neľúbime.

Preto mám niekedy pocit, ako by to bolo z jej strany vydieranie. Ja ju pokarhám, že napr. urobila malej sestričke zle nech sa jej ospravedlní a pomojká ju a ona to pretočí na mňa, že ju neľúbim, alebo s hnevom zakričí "prepáč !" Naozaj neviem ako v tej situácii reagovať. Deti chválime aj karháme rovnakým dielom, snažíme sa reagovať spravodlivo a aj mladšia musí poslúchať rovnako.

V poslednej dobe sa chce dcéra veľmi často objímať ako keby nemala istotu, dokonca si to niekedy až vynucuje, "rýchlo ma postískaj, rýchlo!", napriek tomu, že jej lásku vyjadrujeme stále, ale pri tom riešení jej nálad a správania, je aj toho karhania a usmerňovania veľa, takže je to kolotoč kritiky, usmerňovania, udobrovania, pomojkania a zasa vysvetľovania dookola.

Viem, že jedine my to môžeme ovplyvniť a aj skľudniť jej povahu, ale sami bojujeme s nervami a už nevieme ako s ňou komunikovať. S tou žiarlivosťou pracujeme od začiatku, mala aj čas vyčlenený len pre ňu,aj privilégia staršieho, veci sa zlepšili, ale zjavne to problém nevyriešilo, alebo je problém niekde inde.

Aký je Váš názor?

Čo nám odporúčate?

Ako máme reagovať?

Ďakujem