Dobrý deň,
moja 6 ročná dcérka sa mi nedávno zdôverila, že sa jej v škôlke dievčatá vysmievajú, že má tmavšie ochlpenie na tvári. A to nad hornou perou (zatiaľ jemné chĺpky), obočie má tmavé a hrubé. Zdedila to po mne. Mne sa za to vysmievali v škole. Takže viem, čo dcérku čaká. Zatiaľ to znáša dobre, ale v septembri nastupuje do školy.
Istý čas nosila do škôlky potajomky cukríky, aby si kupovala kamarátov. Dcéra je veľmi spoločenská, ale keď jej to začnú deti hovoriť, tak sa s ňou nikto nechce hrať.
Čo nám odporúčate?
Ako jej zvýšiť sebadôveru a celkovo sebavedomie?
Často jej hovoríme, že je pekné a šikovné dievčatko a aby sa týmto netrápila.
Máme to riešiť s učiteľmi a s rodičmi?
Ďakujem
Dobrý deň,
ak si uvedomíme, že úlohou rodiča je sprevádzať dieťa na životnej ceste k dospelosti, problémy sú jej prirodzenou súčasťou. Práve na nich všetci rastieme a posúvame sa ďalej. Skúste sa na dcérkin problém pozrieť z tohto uhla pohľadu. V prvom rade ide o to, že dcérka nemusí zažiť presne to, čo vy. Aj keby sa jej vysmievanie v škole objavilo pôjde o inú triedu, iné deti, a dcérka nie je vy.
Prvý krok k tomu, aby ste vedeli, čo sa deje presne v dcérkinom každodennom živote, vyhraďte si denne čas na každodenné zdieľanie. Pre deti je zväčša príjemný uvoľnený čas pred spaním. Dokážu porozprávať aj ťažšie veci. Najprv pozorne počúvajte bez posudzovania a analyzovania správania, aby sa mohla vyrozprávať a neobávala sa vám povedať čokoľvek.
Potom sa až vráťte k vysmievaniu. Robte to však tak, že pôjdete cez dcérkine prežívanie problému a smerujte ju k spôsobu riešenia, ktorý jej pomôže. Nech ona vymýšľa riešenia. Ide o to, že na tie má aj dostatočnú odvahu, aby ich uskutočnila.
My dospelí mnohokrát navrhujeme nápady, ktoré sú z pohľadu dieťaťa a jeho osobných schopností nereálne alebo nelogické.
Čo sa týka konkrétne posmievačov tí sa potrebujú hlavne zabávať a čakajú na reakciu. Potrebné je odoprieť im túto očakávanú radosť. Preto ak na vysmievanie naozaj príde ak sa na to dcérka bude cítiť, môže si s vami doma nacvičiť rôzne frázy, ktorými ich vie odohnať. Veľmi zdatní jedinci v nepríjemnej situácii dokážu uplatniť humor. Aj toto je lepšie nacvičiť doma. Je dôležité trénovať sebavedomú intonáciu. Najlepšie je postaviť sa pred zrkadlo, narovnať sa, nepozerať do zeme a len niekoľkokrát skúšať.
Príkladom neutrálnej vety, ktorú by mohla dcérka použiť je: „Vieš, čo je mi úplne jedno, čo si ty myslíš!“
Súčasne je dôležité, aby rozumela, že v skutočnosti ide len o tlak okolia. Na ten môže reagovať minimálne ďalšími dvoma spôsobmi:
Akoby uznaním výsmechu : „Máte pravdu, niekedy sa aj mne zdá, že mám prísne obočie, pripadám si čudne a inokedy sa mi zdá, že aj Snehulienka mala také čierne vlasy ako ja obočie a bola krásna. Každá sme iná, je to tak! “
Vytvorením protitlaku. Napríklad „Myslela som, že ste dosť múdre na to, aby ste sa nevysmievali za niečo čo je vám zvláštne. Mám výrazné obočie, ktoré má len niekoľko špeciálnych ľudí napríklad Frida Kalo, svetoznáma maliarka, umelkyňa!“
Keby sa jej naďalej posmievali, nech odíde. Čím dlhšie zotrvá, tým silnejší bude tlak. Keď odíde, dá tým jasne najavo, že sa nenechá ovplyvňovať.
Pravda je taká, že pred tlakom okolia sa nemôžeme skryť. Ale môžeme si rozmyslieť, čo vlastne chceme, dať najavo- svoj postoj a byť pánom situácie. Rozhodnutie je len na nej.
Pre dcérku je dôležité, aby vám naďalej dôverovala a aby s vami mohol vždy hovoriť. Tým, že rozpráva a vy ju počúvate, teda neanalyzujete, nevysvetľujete, nedávate nevyžiadané rady len vnímate a prijímate jej prežívanie, získava od vás možnosť nahliadnuť na svoj problém. Utrieďuje si myšlienky a uvedomuje si, že vlastne sa len rozhoduje, čo ide urobiť, alebo čo vlastne ju konkrétne trápi, a teda aj čo potrebuje. Ak si to uvedomí, môže začať aktívne konať vo svoj prospech. Dcérka potrebuje vedieť, že má podporu a že môže hovoriť.
Podpora dcérky vo formovaní sebavedomia a sebahodnoty stojí na prejavovaní úcty, rešpektu a jedinečnosti. To znamená povzbudzovať ju. Pričom mám tým na mysli reflektovanie každej jej snahy, akéhokoľvek posunu smerom vpred, prejavenie odvahy, a v neposlednom rade postaviť sa ku chybám ako k príležitosti prísť na to, ako problém vyriešiť .
Takýto postoj k chybe nehodnotí dieťa, ale popisuje to, čo dieťa robí (teda reflektuje proces) a pomáha dieťaťu zisťovať, čo bolo užitočné a čo nie v porovnaní s tým, čo chcelo dokázať urobiť. Rodič ho necháva rozmýšľať nad tým, čo získalo a stratilo pri danom postupe. Vedie dieťa k tomu, či mu daná činnosť dáva zmysel.
Reflektuje pocity dieťaťa.
Týmto rodič pravdivo poukazuje na to, čo dieťa samé dokázalo, pomáha mu pochopiť ako k tomu prišlo a čo mu proces priniesol alebo ako bol užitočný pre druhých. Slovom buduje jeho sebaistotu. Viac k tomu nájdete tu: https://vagacova.blog.sme.sk/c/400587/zazracna-...
Martina Vagačová
tel: 0903 159 488
mail: vagacova@efektivne-rodicovstvo.sk
https://efektivne-rodicovstvo.sk/