Dobrý deň,
mám 5 ročnú dcéru, ktorá už dlhšie odmieta cikať. Buď uteká na poslednú chvíľu, alebo sa pociká. Vie, že jej treba cikať, ale vyslovene to zadržiava. Zastavuje to, keď to na ňu príde.
Čupne si, prekríži nohy, mrví sa na stoličke. Keď ju na to upozorníme tak povie, že jej netreba. Pocikáva sa aj v noci, pričom sa mrví a namiesto toho, aby vstala a išla cikať, tak sa pociká.
Keď som pritom a pýtam sa jej, či ideme cikať, tak povie nie. Ale keď ju vezmem a dám na záchod, tak ciká
Mám pocit, že to berie ako niečo zlé a za čo sa hanbí. Nechápem to. Máme aj mladšiu dcéru, ktorá chodí cikať v pohode. Nikdy sme jej nevynadali, keď povedala že musí ísť na záchod. Priznám sa, párkrát som povedala, že je dosť veľká na to, aby sa vycikali doma predtým ako niekam ideme a nie že ciká ako malé dieťa do trávy popri ceste o 5 minút po odchode z domu. A aj sa nahnevám vtedy.
Keď vidím, že jej treba cikať a ona to popiera, tak na ňu kričím nech ide na záchod. Keď ju nechám pocikať, tak to nepomáha.
Čo nám odporúčate?
Ďakujem
Dobrý deň,
na to, aby ste porozumela problému, ktorý dcérka rieši je dôležité sa s ňou láskavo porozprávať. Ak sa má zdôveriť potrebuje z vašej strany cítiť istotu, že ju chcete pochopiť a prijmete čokoľvek, čo ona prežíva a ste ochotná jej v tom pomôcť. Iné ani neostáva, napriek tomu, že vo vašich očiach to môže byť len vymýšľanie... alebo niečo nepochopiteľné. Za každým správaním je potreba, ktorá musí byť naplnená, inak sa problém nevyrieši. Správanie je len kód k skutočnej potrebe.
Preto by som sa s ňou skúsila porozprávať, čo bráni tomu, aby sama odišla na toaletu. Má z niečoho strach? Niečo je jej pri cikaní nepríjemné? Chýba jej niečo na záchode, keď je tam sama? Má pocit, že z misy niečo vybehne, oprská ju voda, bojí sa, že padne do misy, niečo iné je nepríjemné?
Prehováranie, vysvetľovanie, kričanie či iné mocenské nástroje deťom dávajú signál, že rodič nechápe a prinášajú len väčšiu frustráciu. Treba zobrať vážne to, čo hovorí a hľadať spôsob ako postupne danú vec prekonať. Nech ide o čokoľvek, bude k tomu potrebovať odvahu a uistenie, že spolu to zvládnete. Dajte najavo, že jej rada pomôžete. Tým získa vnútorný pocit bezpečia, teda väčší pokoj pustiť sa do riešenia.
Ak by ste dopytovaním sa na nič neprišli, netlačte ju, nebojujte s ňou, lebo to nikomu nepomôže, iba čo zmenšíte jej dôveru voči vám. Berte to ako jednu z vecí, ktorú dcérka potrebuje zvládnuť a stane sa sebaistejšou.
Nehody nekomentujte, pomôžte jej za sebou upratať, vybrať si čisté oblečenie a život nech ide ďalej. Nemáte ju prečo kritizovať, je v procese zvládania problému, a je taká aká je. Povzbudzujte ju k samostatnosti tým, že oceníte každú snahu či malý pokrok, ktorým sa posúva ďalej. Chyby potom nie sú zlyhania len pokusy zvládnuť výzvu, pred ktorou stojí.
Všetko dobré prajem.
Martina Vagačová
tel: 0903 159 488
mail: vagacova@efektivne-rodicovstvo.sk
https://efektivne-rodicovstvo.sk/