3,5 ročný syn nechce spávať sám vo vlastnej izbe. Čo nám odporúčate?

Zodpovedané
20. mar 2020

Dobrý deň,

máme 3,5 ročného synčeka a štvormesačnú dcérku. Pred tromi mesiacmi sme sa presťahovali do nového domu. Predtým sme bývali v dvojizbovom byte, kde sme spávali všetci spolu v 1 izbe. My s manželom v manželskej posteli, syn vo svojej posteli.

Ide o to, že syn nechcel spávať sám vo svojej izbe, keď sme sa presťahovali, čo nás moc neprekvapilo. Asi po mesiaci snaženia sa osamostatniť synčeka začal manžel spávať s ním v jeho izbe. Už to bolo neúnosné, chodil za nami aj 4x za noc, manžel musel ísť s nim si ľahnúť a uspať ho. Tak sme to riešili takto. Na zemi má matrac a spia spolu. Nedá mi ešte nespomenúť, že synček nie vždy prespi celú noc.

1-2x za noc je hore a uisťuje sa, že nie je sám. Keďže sa to po dvoch mesiacoch nezlepšuje, (skúšali sme všetko možné, aj postupne manželove odchádzanie počas noci ) ,tak zvažujeme, že by si dal manžel do jeho izby normálnu posteľ. Len máme strach, že potom už vôbec nebude chcieť spávať sám, keď uvidí že ocko ma posteľ v jeho izbe.

Bojíme sa, že to takto bude niekoľko rokov a potom to aj tak bude ťažké. Hodnotím to tak z vlastnej skúsenosti. Začala som spávať sama vo svojej izbe až ako 6 ročná a nemám na to pekne spomienky.

Nechceme mu ublížiť, alebo spôsobiť traumu, že je odstrkovaný, nakoľko si to môže myslieť kvôli dcérke, ktorá pochopiteľne spi so mnou. Zatiaľ nechodí ani do škôlky, radšej sme počkali kým vyzreje. Má na nás veľmi silné väzby.

Čo nám odporúčate?

Najradšej by sme chceli osamostatnenie vyriešiť prirodzene a nenútene.

Ako na to?

Za odpoveď ďakujem

Dobrý deň,

všimla som si, že na Vašu otázku už odpovedala pani Wäldl. Jej odpoveď citlivo ošetruje všetky roviny problému. Ide o popis postupného osamostatňovania synčeka, ktoré má byť riadené jeho potrebami a tempom. Plne sa s ňou stotožňujem.

Pridávam preto len malé odporúčanie smerom k obavám nevytvoriť synčekovi emočné ublíženie či zranenie. Na základe popisu problému mám pocit, že volíte rešpektujúci prístup výchovy, teda vychádzate zo synových potrieb a počúvate jeho emócie. Inými slovami dôverujete mu. Potreba osamostatnenia je u dieťaťa zakódovaná, a preto nie je dôvod aby sa nerozvinula.

Čo však dieťaťu môže brániť, je náš prenesený rodičovský strach. Ale to je skúsenosť z nášho detstva, ktorá so situáciou dieťaťa nemá nič spoločné. Tá nás len upozorňuje, aby sme sa v podobnej situácii s vlastným dieťaťom správali rešpektujúco. A to robíte presne teraz, keď sa aj radíte s odborníkmi.

Preto k tomu všetkému, čo kolegyňa popísala sa môžete ešte poďakovať svojmu strachu, že vás upozornil na potrebu rešpektovať synčeka a nechajte ho odísť 🙂 Vaša komunikácia so synčekom bude sebaistejšia. Budete pre neho jasnou oporou.

Držím palce.