So 7-ročnou dcérou je to na nevydržanie. Má poruchu správania?

Dobrý deň,

z predošlého vzťahu mám 7-ročnú dcéru. S terajším manželom mám 8-mesačnú. Moja prvá dcéra bola náročné bábätko, ťažko som to s ňou zvládala. Sama som ju vychovávala od 2,5 roka do 5,5 roka. Bolo to extrémne náročné, keďže bola uplakaná, hysterická a nechcela papať. V škôlke ju zvládali dobre a hovorili, že je šikovná. Vraj tam nemá tie hystérie, lebo tam to stopli na začiatku.

V škole tiež hovoria, že nie je uplakaná. Vraj je šikovná, len dosť neposedná a strašne veľa rozpráva. Problém je v tom, že doma sa to nezlepšuje. Keď nie je po jej vôli niečo, tak plače a vrieska.

Celý deň sa točí okolo nej. Nie je samostatná, každú chvíľu si vynucuje našu pozornosť. Teraz je doma, lebo má nohu v sadre. Niekedy na ňu škaredo nakričím a nič. O minútu pokračuje. S manželom sme zničení. Každý deň a každá činnosť s ňou je peklo. Miluje svoju sestru, je prítulná, ale jednoducho tak náročná, že sa jej niekedy nevládzeme venovať. Na konci dňa máme mozgy opotrebované a pozeráme sa von z hlavy. Je to taká milá teroristka.

Napríklad: Mami prosím si šunku a chlebík. Poviem hneď, keď toto dokončím a idem. Minútku na to mami prosím si šunku a chlieb. Vravím viem, už idem. Idem tam a mami môžem ísť na oslavu k spolužiačke? Áno môžeš. A o minútu mami - na tú oslavu môžem ísť? Potom dookola každú minútu. Volá jej babka, že prídu pre ňu o šiestej večer. A ona začína - mami už je 6, mami koľko je, mami kedy prídu, už je 6? Takto od 11 do 6 každú minútu, teda až kým mi nerupnú nervy. Keď vidí, že pením, tak povie - mami pusu. Daj mi pusu, ľúbim ťa. A to som za ten čas musela menšiu nakŕmiť, prebaliť...

Nič na ňu neplatí. Bolo to zlé aj pred tehotenstvom, pred manželstvom, pred rozchodom. Zvykne len tak povedať, že ďakujem Ti, že si porodila ešte jedno dieťa. Takže žiarlivosť tam musí byť minimálna.

Každý hovorí, že ona je super, nič jej nie je, my sme s mužom blbí. Následne s ňou nikto nevydrží ani jedno popoludnie.

Prečo je to tak?

Čo by nám mohlo pomôcť znovu sa na ňu tešiť, keď príde domov?

Chodí každý druhý víkend k svojmu otcovi a vtedy sa liečime. Po jej návrate som asi 2 dni milá a potom zase nervózna na ňu a nevládzem. Každý len opakuje, že je normálna.

Prečo s mužom obaja cítime, že nie je?

Doma vládne napätá atmosféra a každý deň sa snažíme len prežiť.

Ďakujem