Keď držím ročného syna na rukách, tak sa na mňa nepozrie. Ide o znak autizmu?

Dobrý deň,

mám ročného syna, ktorý sa na mňa nedokáže pozrieť pri držaní v náručí. Čo sa týka bežných reakcií, tak tie sú celkom primerané. Pozerá sa na mňa, keď vchádzam a vychádzam z miestnosti. Keď na neho prehovorím, sleduje ma. Keď na neho robím opičky a aj pri hre sa na mňa pozrie. Keď mu spadne hračka na miesto, kde sa on nedostane, tak sa pozrie. Na meno reaguje vo väčšine prípadov.

Veľké starosti mi robí fakt, že pokiaľ si ho vezmem na ruky, tak sa na mňa nikdy nepozrie ani na pár sekúnd. Pozerá sa všade, po miestnosti, na predmety okolo. Teda hocikam, len nie na mňa. Keď si ho chytím rovno pred seba, jednoducho mi nevenuje ani sekundu pozornosti. Pritúli sa ku mne hlavičkou, ale nikdy sa nepozrie do očí.

Je to jednoznačný príznak autizmu?

Existuje spôsob, ako ho naučiť na mňa pozrieť?

Ja neočakávam, že na mňa bude hľadieť hodiny, ale nepríde mi v poriadku, že sa mňa nedokáže pozrieť. Keď ho držím v náručí, trhá mi to srdce. Čo sa týka iných znakov autizmu v takomto veku, tak sa mi to veľmi ťažko posudzuje. Jeho hra je skôr mechanická. Jeho najobľúbenejšia aktivita je nosenie loptičiek alebo iných menších hračiek po byte, búchanie a hádzanie s nimi. Dokáže sa so mnou pohrať aj tak, že hádže nejaké veci do vkladačky alebo navlieka na kolík, ale vydrží pri tom len chvíľku a musím ho skutočne motivovať. Sám sa tak nikdy nehrá.

Čo sa týka opakovania a ukazovania, tiež mi to robí starosti. Neviem to posúdiť. Neopakuje zatiaľ po mne typické veci, ktoré sa deti v tomto veku učia. Nevie dať pa-pá, ale opakuje po nás iné veci. Najradšej búchanie, alebo ty ty ty, alebo nie nie nie (aj keď nechápe ešte významu nie), vie ukázať super. Na veci neukazuje typickým spôsobom "aha mami pozri". Skôr má vystrčený ukazovák stále v kočíku a zatiaľ so mnou nejako nezdieľa na čo sa pozerá. Keď mu niečo ukážem ja, tak väčšinou sa na to so záujmom pozrie. Veľa gagoce "mama, tata, vava, dada, rôzne kombinácie..."

Cielene vie povedať len mňam mňam. Iných ľudí na ulici si všíma, usmieva sa na nich. Celkovo je to veľmi usmievavé dieťatko. Keď sa však cudzí človek priblíži do jeho osobného priestoru, tak veľakrát sa rozplače. V herniach ma aktívne vyhľadáva. Keď sa vzdialim, tak sa cíti neisto a ide za mnou, vešia sa mi na nohy.

Aký je Váš názor na jeho správanie?

Lekárke som o mojich pochybnostiach hovorila, lenže keďže je usmievavý a s očným kontaktom na väčšiu vzdialenosť problém nemá, ubezpečovala ma, že bude určite v poriadku. Vraj sa na ňu usmieval od ucha k uchu.

Ja mám v sebe pochybnosti kvôli tomu "intímnejšiemu" kontaktu, ktorý proste so mnou to dieťa nemá. Tým, že sa na mňa nedokáže pozrieť, keď ho mám na rukách mám pocit ako keby ma neregistroval.

Ďakujem