Je správanie nášho 5-ročného syna povaha alebo problém?

Dobrý deň,

s manželom čoraz viac uvažujeme, že či je správanie nášho syna ešte stále v norme. Trápime sa, denne nás to stojí veľa energie a už sme z toho aj unavení. Máme aj 4-mesačné bábätko.

Už od malička bol temperamentnejší. Jeho vzdory boli niekedy už na nevydržanie. Hádzanie sa o zem, krik, plač. Plač však až taký, že nás polovica sídliska cestou z ihriska musela počuť. Nepomáhali rady. Veľa sme s ním rozprávali, snažili sa mu porozumieť, ale nastavovali sme zároveň jednotné s manželom určité hranice a pravidlá. Tak sme si nejako ťažko prešli týmto obdobím a k tomu nedopomáhalo ani to, že syn mal oneskorený vývin reči.

Po čase som už dúfala, že bude rozumnejší a v 5 rokoch to už bude iné. Je však nekľudný, musím mu jednu vec aj xkrát zopakovať. Často sa tvári, že "nepočuje". Počúvne snáď až vtedy, keď už pokričíme.

Po novom začal aj odvrávať a opakuje zámerne, čo povieme. Nepáči sa mu, keď musí počkať a zotrvať, vymýšľa. Z tohto dôvodu sme ho dali aj na tanečnú školu - miluje hudbu, tanec. Potrebuje tú energiu niekde vydať. Zároveň dúfame, že mu to prospeje k nejakej disciplíne a sústredenosti. V jednej chvíli je naozaj zlaté dieťa, pomáha, je empatický, príde a rozprávame sa. Potom sa ako keby prepne do iného režimu a je takýto. Nerozumiem tomu.

Napr. Situácia v obchode. Často navštevujeme miestny obchod. Syna tam už s úsmevom vítajú predavačky. Dostali sme sa na rad pri pokladni. Poprosila som ho, aby mi pomáhal dávať veci do košíka. On si zmyslel, že chce ísť usporiadať košíky, ktoré ľudia hore dole ponechali. Povedala som mu minimálne 2x nie, ostaň pri mne a pomôž mamke prosím. Odbehol ku košíkom a tak či tak to išiel robiť. Išla som po neho a priniesla ho späť k pokladni, no nepáčilo sa mu to a z trucu mi odmietol aj pomáhať. Nechala som ho tak, nech sa vyfučí a vysvetlila som mu to cestou domov. Myslím, že ako 5-ročný by už mohol takéto veci chápať a rešpektovať viac to, čo mu poviem.

Na súrodenca sa tešil a neprejavuje žiarlivosť voči nemu. Správanie, ktoré opisujem je už dlhší čas, teda bolo také ešte pred narodením súrodenca.

V škôlke sa mi zase posťažujú, že začne kvôli niečomu plakať a nedokáže sa utíšiť. Toto s ním máme od malička.

Je to povaha, alebo to môže značiť problém?

Naozaj už neviem ako k nemu pristupovať. Mal by ísť do školy a ja si nie som istá či je zrelý hoci po intelektuálnej stránke je naozaj šikovný. Ak by predsa len preukázalo, že niečo je inak, chceme to podchytiť.

Chcela by som teda len možno vedieť objektívny názor, či je toto dôvod na návštevu psychológa, alebo je to primerané veku a snaží sa iba presadzovať.

Ďakujem