Ahojte prosím nemá niekto skúsenosť ja už som zúfala😭😭😭🙏 Mám krvnú skupinu 0negatív a môj maly po otcovi krvnú skup. A pozitív , hneď na druhý deň ho dávali do inkubátora kvôli žltačke, dnes mu brali kontrolné testy že nas už aj domov pustia a sú ešte horšie.. Birilium ma hodnotu vyse 300😭 Tak opat do lampy ho davaju a ja mám neskutočný strach o neho je to moje prvé , zajtra má týždeň je to bojovník ale trhá mi to srdce neskutočný strach mám celý deň iba plačem

(pridavam znova nahodou som to zmazala)

Pes sa vyrútil spoza plotu, brechal a rýchlosťou smeroval k mojej 4-ročnej dcére, ktorá sa práve spúšťala na bicykli z briežku. Zostala som ako obarená, pes si to mieri na moje dieťa s loveckým inštinktom a ja som 10 metrov od nej a nestíham tam pribehnúť skôr ako on. V správach písali, že pred týždňom roztrhali 3 rotvajleri náhodného bežca. Zoviera mi srdce a hovorím si: “ Bože, len nech nezahryzne moje dieťa.”

 V zlomku sekundy ju dobieha čierny vlčiak, vyskočí na ňu, je vyšší než ona, zhodí ju dolu z bicykla. Dieťa vreští v panike. Ja kričím na ňu: “Olivia tu som, idem!” Bežím k nej. Pes si ma všimne a rozbehne sa proti mne, vyskočí. Odstrkávam ho preč, a dvíham moje dieťa zo zeme, beriem ju na ruky. Mala vreští a plače o dušu, je vydesená. Ani neviem ako, vypadne zo mna v móde autopilota: “Si tu v bezpečí, si u mňa v bezpečí!”

Ale sama sa tak necítim, pes na nás divoko skáče, ruky mám obsadené, pohnúť sa neviem, odkopávam ho nohou preč. Spoza plotu sa približuje zúrivý rev, vybehne majiteľ psa. Pes uteká ďalej, schováva sa za auto, akoby vedel, že spravil niečo zlé. Majiteľ sa previnilo a ustarostene pýta, či sa nám niečo stalo, či sme v poriadku, zatiaľ čo naháňa psa a zamyká ho do auta. “Tu budeš za trest, toto nemôžeš robiť”, kričí na psa. 

Stojím tam v šoku, dieťa ešte stále v panike plače. Čičíkam ju v náručí. Muž sa nás znovu pýta, či sme v poriadku a vysvetľuje, že je to ešte šteňa. Má len 1 rok a nevie sa ešte správať. Pes mu utiekol z neďalekého ranča.

Ospravedlňuje sa, že bežal hneď za ním najrýchlejšie, ako vedel. Medzitým príde k nám druhý pes - bielej farby. Pán vysvetľuje: “Tento je už starší, pokojnejší, nič vám neurobí”. Pes mierne vyskočí vedľa môjho stehna, je mi to neprijemné. Olivka piští, dvíha nožky do vzduchu, aby na ňu nedosiahol. Našťastie sa vzápätí otáča a ide za svojím pánom. Vydýchnem si.

Stalo sa to všetko v pár sekundách. Náhle si uvedomím, že nechcem, aby malo moje dieťa kvôli tomuto zážitku traumu a panický strach zo psov. Doteraz ich mala rada. Viem, že potrebujem situáciu korigovať tak, aby sme ju ukončili pozitívne. V momente, keď nie je čas rozmýšľať, mi padlo veľmi vhod, že scenár z pripravovanej knihy o detských strachoch je už napísaný.

Vyberám automaticky myšlienky z kapitoly o psoch. Uplatňujem metódu "bábätko" (Poznámka: Deti sa menej boja vecí, ktoré sú označené ako bábätko, aj keď sú v skutočnosti veľké). Hovorím dcére: “ Vidíš ten pes je ešte len bábätko, preto je taký pojašený, nevie sa ešte správať, je ako z divých vajec.” (“Z divých vajec” je naše vtipné označenie pre divokých chlapcov v škôlke, ktorí jej niekedy naháňajú strach). 

Dcéra sa ukľudňuje a opakuje, že pes je bábätko, má ešte len 1 rok, začína jej to dávať zmysel. Medzitým sa pán stojaci vedľa nás vynájde a podáva Olivii kytičku jarných babuliatok, ktoré náhodou držal v ruke. Malá sa poteší, prestáva plakať. Poďakuje sa. Také kvety ešte nikdy nemala a páčia sa jej. 

Pán odchádza a my sa ešte chvíľu držíme v náručí, rozprávame sa a pozorujeme psa v aute z bezpečnej vzdialenosti. Dcéra komentuje, že biely pes je dobrý, ale ten čierny je strašidelný. Hovorím jej: “áno zlatko, vystrašil ťa, ale ani ten čierny pes nie je zlý, on je ešte bábätko, preto sa tak zachoval”.  Olivka prikyvuje, a teší sa z kvietkov.

Vidím, že už je kľudná. Skladám ju na zem, beriem bicykel a odchádzame. Navrhla som jej, že zamávame čiernemu psovi na rozlúčku, keď prechádzame okolo auta. Dcéra súhlasí, v dobrom sa s ním rozlúči. Po ceste jej hovorím, aká som na ňu hrdá, že to zvládla. Ona sa tiež cíti hrdá na seba a už sa nevie dočkať, keď otcovi ukáže, aké kvietky dostala. Je hrdinka.

Večer ju ukladám do postele, poďakujeme sa za dnešný deň, Olivka zaspáva. Hladím ju po vlasoch a prežívam vďačnosť, že je živá a zdravá a že sme spolu zvládli tento incident. Verím, že sme týmto postupom predišli aj fóbii zo psov. Prežívam vďačnosť, že dielo, ktoré som napísala pre iné deti a rodičov, už stihlo pomôcť aj nám. 😉