Drahý prvorodený,

je v poriadku zlyhať – znova a znova.

Naše puto je dačím výnimočné. Nie je lepšie alebo dôležitejšie, je skrátka iné. Ty si bol začiatkom môjho prebudenia, tým krokom, ktorým som prešla bránu materstva. Tvoj príchod na svet bol mojím príchodom. V deň, keď si sa narodil, som povedala zbohom jednému životu a rozbehla sa s otvorenou náručou v ústrety druhému.

Stále si viem vybaviť, ako som ťa držala na rukách. Neveriacky som pozerala na tvoju tváričku. Ako by som len mohla pre teba pripraviť detstvo, ktoré si zaslúžiš? Ešte stále som na to neprišla. Každý deň sa mi podarí dačo krásne a každý deň dačo pokazím, ale neexistuje žiadna iná úloha, ktorá by si odo mňa vyžadovala viac než ty sám.

Tu je pár vecí, ktoré chcem, aby si vedel.

Nech pôjdeš kamkoľvek, nech sa staneš kýmkoľvek, nech urobíš čokoľvek, nič ma neprinúti prestať ťa ľúbiť. To sa nedá. Moje srdce bude navždy tvojím, bez ohľadu na okolnosti. Nemusíš si naň zarobiť, nemusíš si ho zaslúžiť. Je tvoje.

Verím, že sa o moje srdce postaráš, verím, že ma budeš ľúbiť tiež, ale aj keby to tak nebolo, som stále tu – ako socha vytesaná do kameňa. Nie je nič, čo by to zmenilo.

To, že to tu mám na starosť, neznamená, že to robím správne. Situáciu som odhadla zle asi miliónkrát. Možno som tisíckrát povedala dačo nevhodné. Snažím sa, ale moje slová nie sú konečnou stanicou. Verím, že sa mi podarí dať ti svoju múdrosť, ale tiež schopnosť uvažovať samostatne. Na konci dňa chcem len to, aby si vedel, že ťa ľúbim, že stačí to, aký si, a že máš všetko, čo treba – ostatné je nedôležité.

Občas sme boli s otcom k tebe príliš prísni, akoby sme zabudli, aký si malý, a očakávali sme od teba viac, než si bol schopný urobiť. Je mi to ľúto, synček. Chyby sú dôležitou súčasťou dospievania a máš právo ich robiť. Vidím, že aj ty sám si na seba pritvrdý. Snažíš sa dodržiavať pravidlá, nikdy sa nezapliesť do problémov, robiť si všetky domáce úlohy. Všetko sú to dobré veci, ale chcem, aby si vedel:

Môžeš zlyhať. Tak veľmi a tak často, ako budeš potrebovať.

Nikam sa nestratíme.

Občas sa v tebe vidím. Vidím v tvojich očiach samu seba – v tvojom stresovaní, v tom, aký si pozorný voči svojim priateľom. Ak ťa niekedy definujem nesprávne, je to moja chyba, nie tvoja. Potrebuješ byť tým, kým si vo vnútri. Nechaj jasne horieť svoj oheň, synček, a nesnaž sa vtesnať do škatule, ktorú som ti pripravila ja či ktokoľvek iný.

Nesnaž sa vyrásť príliš rýchlo. Je to v poriadku, ak si malý; je to v poriadku, ak nevieš niektoré veci. Buď dieťaťom tak dlho, ako chceš. Dospelým človekom budeš celý život, nemusíš nič urýchľovať.

Verím, že budeme priateľmi navždy. Áno, som tvoja mama, a tak ťa občas učím, občas vediem, občas ti ukazujem správny smer. Mám však nádej, že naše priateľstvo a vzájomný rešpekt nikdy nezaniknú. Verím, že budeme stále chodiť na dlhé prechádzky a rozprávať sa o všetkom, čo dokáže rozospievať tvoje srdce.

Môžeš sa mi zveriť s čímkoľvek. Nebudem ťa súdiť, nebudem vyvodzovať urýchlené závery a nebudem prezrádzať tvoje tajomstvá.

Som na teba hrdá. Tak veľmi, veľmi a nekonečne hrdá; a nech urobíš čokoľvek, nezmeníš to. Som tvojou najoddanejšou fanúšičkou. Som na teba hrdá, keď vyhrávaš, a som na teba hrdá aj vtedy, ak prehrávaš.

Si to najlepšie prebudenie, aké som kedy zažila. Keď sa obzriem späť na deň, v ktorý som ťa po prvý raz držala v náručí, vidím, že je to začiatok všetkého. Som tak veľmi vďačná.

Ľúbim ťa. Vyhráme a zlyháme, a to všetko spoločne.

S láskou,

mama

zdroj: www.slovoplus.sk

Sú dni, o ktorých sa nehovorí.  Alebo sú to dná? Dva dni som mlčala a potom som sa zrútila večer mame. Aj také asi treba.

Minulý štvrtok som sa vybrala vlakom z Popradu do Bratislavy odniesť 60 kníh na Kramáre. Na knihu O Bezvláske sa veľmi tešili. A ako by som ja mohla ísť na dovolenku, keď tie deti ani nedostanú knihu, na ktorú sa tešia?

Aj ako mama dvoch detí som sa tam, medzi Bezvlásky, naučila chodiť a teším sa na nich. A snáď odtiaľ odchádzam aspoň o trochu lepšia. Lepšia mama, lepší človek, lepší Dobrý anjel. Ale ten prílev toho lepšieho príde až po chvíli. Veľmi boľavej chvíli. 

Prešla som z izby do izby, pretože mnoho detí a mladých nedokáže prísť do herne. Zhovárali sme sa. Bolel ma zrak, sluch aj duša. S obdivom som  sledovala moju priateľku Magdu, ktorá je pre tú mládež na onkológii neraz všetkým. Strašne som ju chcela na tých izbách vystískať, keď sme žartovali a pritom sa nám chcelo plakať. Rovnako tak aj s priateľom, ktorého som stretla na jednej izbe aj s malým synčekom.

Vyšla som z nemocnice. Za sebou ťahala prázdny kufor, ktorý mal ešte pred chvíľou cez dvadsať kíl. Kráčala som. Zastavil ma až nezvyčajný pestrofarebný dom. Odfotila som si ho a kráčala ďalej ešte veľmi dlho... ktoviekam... tuším k Centralu... len ten dom si pamätám.

Domov som prišla v noci a schúlila sa k deťom. Dva dni som skoro nič nepovedala, dve noci nespala. Niekedy sa toho dosť nakopí, no. 

A potom príde tá druhá fáza. Už je tu. Vstávam s "ďakujem" na perách. Doma je smiech a stres. Ďakujem.  Som zdravá. Ďakujem. Je mier. Ďakujem. Z balkóna vidno do záhrady. Ďakujem. Na stole máme raňajky. Ďakujem. Deti idú do školy, ja do práce. Ďakujem. Som ten najšťastnejší človek. Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem. Krehké a silné šťastie zároveň.

Mnohí ľudia ani netušia, čo majú! Nefrflite. Žite.

zdroj : http://www.zenyvmeste.sk/nefrflite--zite

Hovorí sa: „Neodpustiť je ako užiť otravu na hlodavce a čakať, že potkany zdochnú.“ Ak je niečo, čo by sme mali my všetci v tejto dobe uplatňovať viac, tak je to odpustenie a milosrdenstvo. Ježiš povedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ (Evanjelium podľa Matúša 5:7) V časoch Ježiša si rímska kultúra necenila milosrdenstvo ako cnosť. Jeden rímsky filozof povedal, že milosrdenstvo je choroba duše. Rimania oslavovali spravodlivosť, odvahu, disciplínu a silu. Možno si spomínaš na scénu z filmu Gladiátor, keď rímski vojaci pozdravovali jeden druhého slovami „Sila a úcta“. To je to, čo si Rimania cenili: silu, moc a ich vlastné ponímanie cti. Keď prišlo na svet dieťa, otec mal právo Patria potestas (moc hlavy rodiny). Ak chcel novorodenca nechať nažive, zdvihol palec hore. Ak nie, otočil ho dolu a dieťa hneď utopili. Milosrdenstvo bolo v ich kultúre na smiech.

Ani naša dnešná kultúra si milosrdenstvo veľmi necení. Oveľa častejšie voláme po spravodlivosti, alebo ešte lepšie, po pomste. Ale Boh si cení milosrdenstvo. Čo presne milosrdenstvo je? Slovo milosrdenstvo je použité aj v Evanjeliu podľa Matúša 6:3 v súvislosti s dávaním almužien. Znamená pomôcť človeku v núdzi, zachrániť biedneho. Milosrdenstvo je: „trochu súcitu plus túžba zmierniť utrpenie“. Neznamená to len jednoducho povedať: „Cítim tvoju bolesť.“ Milosrdenstvo je naplniť potrebu, nie len ju vnímať. Skutočné milosrdenstvo je súcit plus čin! Čokoľvek urobíš, čo pomôže niekomu v núdzi, sa považuje za milosrdenstvo. Znovu Ježiš povedal: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni milosrdenstva dôjdu.“ Čím je človek spravodlivejší, tým bude milosrdnejší. Čím je hriešnejší, tým je tvrdší a kritickejší. Ak viem niečo o Božom odpustení v mojom živote, budem odpúšťať. Ak nie som milosrdný, potom je tu otázka, či ja sám viem aspoň niečo o Božom milosrdenstve. Thomas Adams povedal: „Ten, kto sa dožaduje milosrdenstva a žiadne nepreukazuje, búra most, po ktorom sám prechádza.“

zdroj : https://www.harvest.org/

Autor: Monika Janoťáková

Sú medzi nami. Nenápadné. Jednoduché. Neobyčajne obyčajné. Ukryté v tieni svojho kríža. Zlomené, no nie do tvaru trosky. Sú chlebom, ktorý sa láme, aby bol pokrmom pre tých, čo sú odkázaní na ich starostlivosť. Matka je tá, ktorá dáva život. No nielen raz, nielen vtedy, keď privedie dieťa na svet. Robí to neustále. Dáva svoje srdce a to i vtedy, keď je prebodnuté. Kto by nepoznal známu pietu od Michelangela? Tak vzácna, nádherná a predsa plná bolesti. Objatie dvoch milujúcich duší – Matky a Syna. Kto môže intenzívnejšie precítiť toto stretnutie, ak nie matka, ktorá objíma dieťa plné bolestí. Na pohľad zdanlivo mŕtve telo, v ktorom ale drieme život. Matka, držiaca v náručí pre tento svet nevládne, nepotrebné dieťa, ktoré je pre ňu i napriek bolesti nositeľom radosti a zmyslu života. Kto by tvrdil, že sa tieto ženy v ničom nepodobajú? Povedať životu „áno"  Čakala, že sa jej narodí zdravé dieťa, no to, ktoré teraz drží v náručí, je odsúdené už od začiatku znášať osteň utrpenia. Jeho telíčko je zdeformované, možno bude odkázané na lôžko či vozíček, nebude schopné primerane komunikovať, chápať a vnímať svet zmyslami. Možno nebude prijaté okolím, budú ho považovať za menejcenné. Nebude dosť silné na to, aby mohlo nastúpiť do kolotoča prísnych nárokov dnešnej, na výkon zameranej spoločnosti. Neuspeje v jej lacných, no dravo sa presadzujúcich kritériách úspechu a šťastia. Bude príliš krehké na to, aby raz rozprestrelo krídla a vyletelo z rodného hniezda za svojimi snami. Nie, ono k hniezdu prirastie, bude takmer vo všetkom odkázané na ňu. Môže sa pýtať: prečo ja? Prečo práve moja rodina a moje dieťa? Môže sa cítiť ukrivdená, možno by si od života zaslúžila viac. Môže sa cítiť prislabá na to, aby svoj život pevne chytila do dlaní a objala ho taký, aký sa jej ponúkol. Je plná strachu. Ako to zvládne? Ako to unesie? A dá sa vôbec odtiaľto niekam ešte vykročiť? Budúcnosť ju desí. Čo bude s jej dieťaťom? Nie, to nemôže byť pravda. Aj Mária čelila odsúdeniu svojho dieťaťa. Mohla sa cítiť ukrivdená, prečo práve jej Syn, veď je nevinný. Kríž na ňu doľahol rovnako nezaslúžene, no preto, aby sa z neho zrodili nespočetné zásluhy. Od chvíle, kedy dala Bohu svoje prvé „fiat“ v prítomnosti anjela, prijala pre svoj život Boží plán. Hoci nevedela, čo všetko ju to bude stáť. A toto jej rozhodné „áno“, plné odovzdanosti a dôvery, ju priviedlo až pod kríž. K neľudsky stýranému telu svojho Syna. Ako toto mohla byť vôľa Božia? Mária nepochybuje. Hoci jej srdce zviera neopísateľný boľ, jej duch ostáva silný. Ponorený v milosti toho, ktorý skrze kríž všetko tvorí nové. Mária verí, že utrpenie jej Syna prinesie väčšie dobro. Nepochybuje, že by ju Boh mal menej rád, pretože na ňu uvalil takéto bremeno. Ak Boh zverí kríž, tak preto, že chce v našom živote stvoriť niečo hodnotnejšie, zmysluplnejšie. Chce nás otvoriť pre väčšiu lásku. Chce otvoriť bránu neba v našom srdci.  V dôvere „stáť“ Asi najväčším utrpením, ktoré korunuje život matky hendikepovaného dieťaťa, je vedomie, že mu nedokáže pomôcť. Nemôže zvrátiť ochorenie, darovať dieťaťu zdravie. Nemôže ho naučiť chodiť, pokiaľ sú nôžky trvalo ochabnuté. Nevylieči jeho zrak, nerozviaže jazyk, nepresvedčí myseľ, aby pracovala na vyššie obrátky. Ona od života nežiada nič pre seba, len keby jeho uvidela rásť, napredovať a dozrievať do krásy tak, ako sa z toho môžu tešiť iné matky. Je však bezmocná. Čo môže urobiť žena tvárou v tvár nemohúcnosti a utrpeniu svojho dieťaťa? Nemôže odňať kríž, ale môže darovať svoju prítomnosť. Mária „stála“ pod krížom. Mohla utiecť, mohla sa ukryť do samoty so svojím žiaľom a v slzách prečkať mučenie svojho jediného Syna, ďaleko od pohľadu na jeho potupné umieranie. Nik z nás by si netrúfol jej to zazlievať. Bôľ prekročil hranice únosnosti, Mária si znavená únavou. Každá vyliata kvapka krvi Syna ti vrastá do srdca ako tŕň. Každý úder, každý pád, jeho prebité ruky a nohy sú i tvojimi ranami. No ty si tam. Zostávaš so Synom. Matka stojí vždy pri svojom dieťati, i keby sa všetci ostatní zľakli a odišli. Jej prítomnosť, hoci bezmocná, je balzamom. Zdrojom útechy. Lúčom slnka uprostred mrákav. Je domovom, gestom lásky, ktorá je silnejšia. Zlomená, aby sa mohla rozdať Mária sa pod krížom stala Matkou všetkých ľudí. Zlomená, aby sa všetkým rozdala. V zovretí kríža matka prestáva myslieť na seba. Vie, že slzy nič nevyriešia. Aj keby bola na dne, je tu predsa jej dieťa, ktoré si samo neporadí. Centrom jej záujmov už nie sú nepodstatné malichernosti, nadobúdanie pominuteľných hodnôt. Vonkajšie veci môžu byť len príťažlivým obalom, ktorý vo svojej podstate ukrýva nahú prázdnotu. Už ani nevie, kedy bola naposledy u kaderníka, kedy by mohla vyraziť s deťmi do hôr alebo k moru. Svoj čas i nemalé peniaze investuje do nákladných rehabilitácií a liečebných pobytov. Zdravotný stav dieťaťa nedovoľuje rodine, aby mohla ochutnať z radostí a zážitkov, ktoré iní pokladajú za samozrejmosť. Matka zabudla na kariéru, jej miesto je doma. Už nerieši, čo je „in“, čo všetko by ešte mohla dosiahnuť, nestíha venovať sa záľubám a priateľom, prakticky nepozná čas pre seba. Jej dni sú plné odriekania. No naučila sa tešiť z maličkostí. V jej svete má najväčšiu cenu úsmev, pohladenie, spokojná tvár dieťaťa, ktorému zabezpečila všetky nevyhnutné potreby. Je zlomená, no nie do tvaru trosky. Stala sa chlebom, ktorý sa láme, aby bol pokrmom pre toho, kto je naň odkázaný. Nemôže svoje dieťa naučiť chodiť, no môže sa nachvíľu stať jeho nohami. Nerozhýbe jeho zmeravené údy, ale môže byť jeho rukami a je vždy poruke. Nerozjasní zrak, no môže ho naučiť vnímať krásu, ktorú nevidieť. Nerozviaže jazyk, ale ona bude slovom Lásky, ktorá píše svoj príbeh do riadkov všedných dní. Na troskách našich nádejí, Boh buduje nové nebo Nie sú to naše sny a túžby, ktoré určujú beh života. Veľakrát je nevyhnuté, aby sme zakopli o nejednu prekážku, aby sa naše kroky odklonili z uhladených chodníčkov, ktoré nás lákajú svojou pozitívnou víziou. Niekedy je potrebné prijať tŕne, aby sme sa mohli dočkať ruží. Materinská láska je zjavením Božej Lásky na zemi. Dáva život pre nebo. Vedie svoje dieťa k plneniu Božej vôle i keď je potrebné prejsť cestou kalvárie. S pohľadom upretým na večnosť. Práve tam, na troskách našich nádejí, Boh nechá vyklíčiť nový raj. A vo svetle veľkonočného rána sa každý náš kríž premení na trón víťazstva. ...

Viac na: http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/bolest-matky-pod-krizom-a-matky-s-krizom

© Copyright www.cestaplus.sk