dobitá, doudieraná, dokopaná, vyčerpaná, slzy mi tečú po tvári pot po chrbte, hlava ma začala bolieť... a to je ešte len ráno a ja som "iba" obliekala syna 5,5 ročného ho škôlky. 😞 nie, ešte som si nato nezvykla... rúham sa Pánu Bohu, som nevďačná alebo sprostá, keď by som radšej prijala, aby bol syn ""inak" chorý? Keď vidíte mamičku s postihnutým dieťatkom, každý ju poľutuje, pomôže jej... takisto ked má dieťatko holú hlávku bez vláskov, boľavé nožičky či ručičky... ale keď je dieťa krásne, "zdravé", iba behá ako besné, neposlúcha, robí čo chce, ide kam chce, vykrikuje, správa sa ako nevychované, trepe sa a kope, predbieha sa, odstrkuje druhe deti, bije, nadava vam atd., každý sa na vás pozerá (nebodaj ešte komentuje), ako na sprostú ženskú čo si nevie vychovať decko, ako to nezvláda... ÁNO, nezvládam to s ním, hlavne keď som niekde sama. Nemám toľko síl, aby som 25kg chlapca spacifikovala, ako keď bol malý. Už som vyčerpaná a na nervy... 😖 mám 31 rokov a už som šedivá z neho. Mám strach niekam ísť, lebo mi uteká a hambím sa ako sa správa... ALE nemôže zato 😢 a ani ja a ani manžel, žeby sme ho zle vychovali... je proste chorý...choroba, ktorá nie je vidieť a o to je horšia. AUTIZMUS, ADHD, ASPERGEROV SYNDRÓM...
Prosím aspoň vás, ak také matky, rodičov či starých rodičov stretnete, neposudzujte a neodsudzujte! Je to ťažké...a hlavne keď viete, že ešte veľa rokov to ťažké a možno aj ťažšie ako teraz aj bude... tunel, bez svetielka na konci 😔