Neverila by som, co dnes poviem, napisem a ze aj po niekolkych hodinach si za tym budem stat...
"Preco nie je pecenie torty take lahke a rychle ako porod?" Prosim, nebrat osobne, ano kazdy ma svoj pribeh a ja mam presne tento...dakujem
...ano, mala som rychle a naozaj pohodove porody, prvy do 3 hodin a druhy do hodiny. Kym vyroba torty sa pocita na hodiny, hoc aj nie cisteho casu (ved ani porod), no tak tato dnesna ma vytocila, rozplakala aj hystericky rozosmiala...lutujem, ze v hneve a stave zufalstva proste nefotim. Teraz by som tu fotodokumentaciu mala rada pekne ulozenu, lebo k pribehu sa to proste pyta...a pribeh tejto torty ku krasnym 15. narodeninam mojej uzasnej Tajfunky by si to naozaj zasluzil.
Klasika, na prvu supu dokazem upiect uzasne veci...no repete obvykle dopadne uplnou katastrofou, ako dnes.
Ono to vlastne zacalo uz vcera. Pohoda-klidek-tabacek, vymiesane cesto na machovy korpus, aj vyzeralo dobre na zaciatku pecenia...no ked bol cas vybrat ho z rury, okoktavela som, zahmlilo sa mi pred ocami a nebola som schopna pohnut sa, dychat, mysliet...ono mi z formy trcalo Kilimandzaro, nejaky divny kuzel s vysokym stredom a nizkymi bokmi. A este aj krivy. Billa uz bola zatvorena, cas pokrocily. Nic, rano kupim spenat a rychlo spravim druhy korpus, stane sa...dnes strasne dlho chladol (tento je taky stavnaty a hutny), s cerstvym korpusom nerada pracujem, ale tak pre tentokrat poradim si...jasne ze bol extra krehky, no tak moja predstava od povodneho vyzoru torty (uz zase, ako vlastne vzdy) sa pocas rezania korpusu menila...nevadi, tak bude sice poschodova, ale vrchne poschodie srdce...
No...prislo na krem, ktory robim roky rokuce, od oka, bez zamyslania sa....nuz, asi dnesna chyba - krem nielenze nehustol, ale redol a pri pokuse zahustit ho zelatinou sa zdrcol. Hnev presiel do placu, plac do hysterickeho smiechu a zufalo som zacala lovit cez google cukrarne, kde pridem a tortu proste kupim.
Prisiel muz, zjavne som vyzerala ako Viktorka u splavu, lebo mal celkom slusny sok, ked ma zbadal. Vzal mi telefon, nadopoval ma magnezkom a upaloval kupit slahacky a mascarpone (podarilo sa mi vykoktat pocas smiecho-placu). Sedela som na zemi, neveriacky pozerala na tu kopu orezanych korpusov, relativne slusne vyzerajuci spodok (ne)buducej torty a vedla mna sa skodoradostne sklabila misa s riedkym zdrcnutym kremom...mozog zacal pomaly fungovat. Cca 1,5 kg kremu putovalo dole Dunajom, hlava zacala hladat chybu, niekde som ju spravit predsa musela. Tak nic, prisli dalsie suroviny, pol hodina do odchodu k lekarke s cerstvou 15kou, dam tomu sancu. Bol by v tom cert...no asi bol, krem vysiel ako doteraz vzdy, konecne.
20 minut...sakra...dala som to, odchadzala som spotena, krem som tusim mala az za usami a machovy korpus za nechtami. Buduca torta bola zlepena, obtiahnuta kremom a cakala na finish.
....zabudla som kupit sviecky, nedorazili vsetky objednane darceky...cert to ber, este musim 2x otocit mesto s krpatou.
....teraz mam este par minut, kym vypadnem ma poslednu tour de mesto a vratim sa s Tajfunkou, ale ta zacarovana torta uz cusi v chladnicke, caka na oslavenkynu, ktorej zase uplne roztopena budem zelat...uplne to vsetko na tom svete NAJLEPSIE, najkrajsie, najmilsie. Tieto slzy zlatko su slzy stastia, ktorymi ma uz 15 rokov denne obdaruvas a chcem takto slzit este strasne strasne dlho