Ako neprenášať vžité vzorce správania do výchovy detí?
Mám malé dieťa a ako rastie a ja sa ho snažím vychovávať najlepšie ako viem, narážam na vzorce správania, ktoré som prevzala od svojich rodičov a premýšľam nad nimi. V poslednej dobe už ani spávať nemôžem, spomínam si postupne na svoje traumy, ktoré nechcem preniesť do mojej východy. Na jednej strane sme nikdy nič nemali. Na ZŠ som mala pár kúskov oblečenia ktoré som nosila aj týždeň, miesto podprsenky som si dávala pod tričko poskladaný toaletný papier, žiadna kozmetika iba pre mna, aleco niečo navyše. A pritom sme neboli žiadne sociálne prípady, len proste naši nenapĺňali moje potreby ktoré prichádzali s vekom.. Spomínam si, ako mi mama v puberte povedala, že som škaredá ako noc. Mala som vtedy vážny problém s akné a hanbila som sa aj vyjsť z domu. Nikdy mi nekúpila make up, alebo nejakú liečivú mastičku. Že som sprostá, lebo si neviem ani chleba odkrojiť. Keď som bola na prvom školskom výlete, v múzeu, požičala som si foťák a urobila pre našich kopec fotiek. Nepozrela si ich. Keď som mala už niekoľko ročný vzťah ( s mojim už manželom) a hovorila som o ňom (partnera poznala a mala ho rada) mi povedala že aby som neľutovala že som zabila mladosť jedným vzťahom - pritom zďaleka nebol môj prvý. Raz som sa jej zdôverila že mi lezie na nervy priateľ mojej sestry, ako sa pri ňom cítim a hľadala u nej pochopenie.. Potom som počula z postele ako to mama sestre všetko rozpráva čo som jej povedala a malo to byť len medzi nami. Raz sme boli s partnerom na prechádzke a stretli sme ju ako sa drží za ruku s iným chlapom. Keď nás zbadala, zasmiala sa na tom. Nemala potrebu to vysvetliť a ani nemusela, zistili sme že otca podvádza. A potom zrazu, z ničoho nič, náhle zomrela a už to nemám s kým prebrať, prečo to bolo ako to bolo a ja cítim, že to ponižovanie, nezáujem, zanedbávanie ako fyzické tak emočné na mne zanechalo následky a neviem ako sa s tým vyrovnať. Nechcem aby sa moje dieťa raz takto cítilo ale bojím sa že tieto vzorce správania sú tak hlboko v podvedomí, že ich budem nevedomky opakovať.. Prežívali ste podobne detstvo? Otriasli ste sa z toho? Ďakujem
Ja som vo faze odpustania. Kazdodenneho odpustania. Im. A aj sebe...
hovor si, že mama to robila najlepšie ako v tom čase vedela, rovnako ty budeš robiť veci najlepšie ako vieš, navyše si uvedomuješ isté veci a práve preto ich nebudeš robiť svojim deťom
Prvy krok k úspechu je, ze si to plne uvedomuješ. Toho je schopný málokto. Ani z ďaleka som nemala take detstvo ako ty ale par veci sa najde co moji rodicia robili velmi zle a co ma velmi ovplyvnilo a doteraz tym trpim a doteraz mi to ničí vzťahy so všetkými okolo mna. Ale tiez si uvedomujem co to zapríčinilo a snazim sa to robit inak. Len bohvie ci sa niekedy dozvieme ci sa nam to podarilo 🙂 držím palce
Už len to, že sa nad tým zamýšľas je znak, že si na správnej ceste neprenasat to na ďalšiu generáciu. Môžeš si urobiť zoznam, ako dieťaťu aktívne ukázať záujem a hlavne sa pýtať a počúvať, to zvládneš. a nesklznut ani do druhého extrému - dieťa bude mať toľko handier a kozmetiky, že ani nebude vedieť, čo všetko má
Skor si myslim, ze by si mala vyhladat psychologa a porozpravat sa s nim o tvojich "zazitkoch" z detstva a o tvojich obavach. Myslim, ze ta to stale velmi trapi a viac ako tym ovplynis svoje dieta ovplyvnujes svoje vlastne dusevne zdravie, co samozrejme nevylucuje fakt, ze sa moze odzrkadlit aj na vychove. Potrebujes to jednoznacne nejako v sebe uzavriet a najlepsie ti s tym pomoze odbornik. Drzim palce 🤞.
Máš ešte otca? Žije?
Veľmi ho nespomínas, ak žije, tak by si sa mizno mohla porozprávať s min ako si prežívala detstvo a čo tá boli
Myslím, že mnohé ženy keď sa stanú matkami, si povedia, že nebudú robiť svojim deťom to či ono, že nebudú opakovať chyby svojich rodičov...niekedy sa darí viac, niekedy menej, ale je pravda, že naši rodičia naozaj robili všetko, čo v tej chvíli považovali za najlepšie pre nás, robili to v dobrej viere a treba im byť zato vďačný...my sme mali doma tiež sparťanskú výchovu, často sme sa so sestrou báli, vedela som, že takáto ja ku svojim deťom nebudem, napriek tomu sa mi zdá, že tiež som niekedy robila to isté aj ja, len som si to neuvedomovala...ale treba s tým bojovať a nikdy sa nevzdávať...a treba dodať aj to, že nikdy to nebude dokonalé, aj keď budeme mať tie najlepšie úmysly...možno jedna vec sa napraví, ale iná sa zas pokazí a to už budú musieť naprávať za nás zasa naše deti...
Autorka: Super, ze si to takto krasne uvedomujes. Ty okrem toho, ze potrebujes neprenasat vzorce spravania svojim detom, potrebujes pomoct aj sebe, kedze z popisu vidiet, ze ta to este stale dost trapi. Su rozne terapeuticke techniky, ktore mozu pomoct, pripadne aj psychoterapia. Napis mi spravu, ak chces, skusim poradit nejake techniky, ktore by ti mohli pomoct.
Odpoviem vam naraz žienky, ďakujem za vaše odpovede. No práveže sa deje to, čo píšete. Teraz nakupujem toľko detského oblečenia, žeby to aj trojčatá mali problém vynosiť, vždy keď idem do obchodu donesiem aspoň malú hračku,, viem že to preháňam. Chcem pre svoje dieťa to najlepšie. Na druhu stranu som sa už pristihla, že keď som chytila nervy, kričala som škaredé veci ktoré by dieťa počúvať nemalo a neviem kde sa to vo mne zobralo. Proste vo vypätých situáciách sa neviem racionálne správať a zlyhavam.. rozmýšľala som aj nad psychológom ale zas mi príde že moje problémy sú banálne oproti naozajstným problémom ľudí..
Autorka: Tym, ze nakupujes vela oblecenia a hraciek pre dieta, davas dieta do triangulacie s tebou a tvojou mamou, kde si cez dieta kompenzujes svoje trapenia (tarumy). Ale nepomahas ani sebe a uz vobec nie dietatu. Prave naopak. Co sa tyka psychologa, ziadne problemy nie su banalne, ak teba trapia.
Práveže ich nebudeš opakovať keď si to tak uvedomujes pekne.
Skôr by som si dala pozor na opačný extrém.
Všetko budeš chcieť poskytnúť viac, ako sa dostalo teba a..
Ani to nie je dobre.
Prajem ti nájsť správu mieru
(lásky a všetkého o com píšeš) k dcérke ci synovi