Boj o život(y) 28

Konečne sme doma. Všetci vrátane synov. 

Prvé stretnutie so sestričkou po takmer štyroch mesiacoch.

Chalani sú opatrní, sú už veľkí, majú 7 a 5 rokov, ale na detské plienky a plačúce detičky si nepamätajú, musia si zvyknúť. Všetko je pre nich nové, začínajú sa zapájať v starostlivosti o sestričku, pomáhajú s prebaľovaním aj kúpaním a patrične sa o ňu aj boja. Nemôže vôbec plačkať, hneď ma volajú. Chvíľku ich takáto starostlivosť baví. Sú pozorní, keď si strhne kyslík, hneď ma na to upozornia; keď si prdká, taktiež 🙂

Moja snaha prejsť na kojenie sa nestretáva s veľkým úspechom, predsa len ťahať z fľašky je jednoduchšie. Produkcia mlieka klesá, Sofi si stále nevie nič vysať a pomaly prechádzame na toľko veľmi by som zvažovala kojenie aj pri starších synoch. Ušetrila by som si kopec prebdených nocí, kruhy pod očami, neustále nevyspatú mamu a začínajúcu depku. Vplyv na imunitu detí (ako všetci sľubujú) som teda nezbadala ani na jednom. 

Sofinka sa z fľaše raz-dva napapá a hneď s plným bruškom zaspí. Paráda. Bude hladná o 3 hodiny, dovtedy mám čas, respektíve, mám viac času... nakŕmiť ju predsa dokáže každý a mne sa razom otvoril obzor. Tato aj babky suplujú mamu v prípade potreby. Môžem s chalanmi na tréning či do obchodu bez toho, aby som musela letieť domov kojiť. Aj v noci lepšie spí, zobudí sa 1 či 2x a nie 8x za noc ako chalani. Nachádzam v UM viacero výhod, čím hádžem výčitky svedomia o nekojení za hlavu. Každý má predsa na UM vlastný dôvod. Začínam sa inak pozerať aj na iné nekojace mamičky.

Ihneď po prepustení z Antolskej sme sa mali hlásiť na kontrole na očnom. Termín sme prepásli naším príjemným pobytom na pľúcnom v Biskupiciach. Vezme nás lekárka, keď jej teraz zavolám s tým, že je to akútne? Dovolať sa jej nedá, posielam tam manžela osobne. Chudák, nabehá sa dostatočne. Našťastie nás pochopila, máme termín o 2 dni. Fajn, ale sme na kyslíku, čo s tým? Vraveli: "presúvať sa sanitkou". Tak začíname.

Deň vopred volám na 155, informujem ich o čo ide. Spovedajú ma viac ako tajných, ale nakoniec dohodnuté, na druhý deň ráno presne v stanovený čas, máme byť pripravené. My sme. Ale sanitky nikde. Jasné, zase našu adresu nevedeli nájsť 🙂 Pozerám netrpezlivo z okna až sa objavia. Očakávala som prevozovú sanitku z 80-tych rokov, ale prišla úplne novučká veľká biela RZP-čka. Ak dostane niekto v tom čase infarkt, má spolu. Naše zdravotníctvo ozaj vie ako plytvať. Len v týchto sanitkách je totiž umiestnená kyslíková fľaša. A ešte aká, s prietokom 1 l za minútu, hoci nám stačí 0,5 l. Záchranár musí volať na centrálu, kde mu odsúhlasia presun dieťaťa aj na väčšom množstve kyslíka. Fachčíme teda cez celé mesto do Petržalky. Zápcha? Dáme húkačku. Držte saaaaa, zatáčame.... Klobúk dolu pred šoférmi sanitky, určite predtým jazdili rally 🙂 Mám z toho celkom pasiu. Páči sa mi, že všetkých predbiehame, ako hučí maják (pozostatok radosti z detstva?) aj to ako nám záchranári otvárajú všade dvere. Kdekoľvek sa v najbližšej dobe ocitneme, nikde nečakáme, všade nás ihneď berú dnu. Veď čas záchranárov je drahý. Mamičiek s deťmi zrejme lacný...

Očné vyšetrenie absolvujú s nami, je nepríjemné, ale potrebné. Našťastie operácia nie je nutná, dostávame termín ďalšej kontroly, dovtedy už budeme hádam bez kyslíka.

Šup cesta domov so sanitkou, povinná byrokracia s RZP-čkou, prepojiť dieťa naspäť na domáci koncentrátor a adiós. Vidíme sa čochvíľa znovu. Našťastie len na prevozy.