Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    koprlnikola
    15. aug 2017    Čítané 294x

    Ako som to zvládla (Porod)

    Ahojte. Neviem sama ako začať, ale asi tým, že som prvorodička, ktorá sa s manželom snažila o dieťa cca 2roky. Boli to roky utrpenia hádok, rozchodou až na ten deň, ked som zistila, že je to tu. Bol to pre mňa ako každý deň v praci až na to, že som bola nervózna koly meškajucej menštruacii. Dodnes si pamätám bolo to 20.11.2016 štyri dni pred manželovimi narodeninami, o 21:35. Bolo to tam! Pocit šťastia,obáv a nekonečnej lásky ešte k malému ani nie hrášku. Na druhy deň som nadšene letela k lekárovi, ktorý nam oznámil krasnu správu. Bola som 4tt. Bola to pre mňa najkrajšia ale zároveň aj obávaná správa. Dni ubiehali ako voda a ja som sa nenazdala a 23.07.2017 rano o 6:00 to prišlo. Bolo to velmi nečakane nakoľko som mala plánovanú sekciu na 26.07.2017. Po prvej len tak tak predýchanej kontrakcií som sa rozhodla zobudiť manžela. Dodnes spomínam ako rýchlo vyletel z postele 😁😁. (Jeho budenie, ked nešiel do práce, trvalo aj hodinu). Ako každá správna mamička som mala naštudovane, že do nemocnice netreba ist skorej ako pri 5min kontrakciach. Tak sme čakali. Ja som mala kontrakcie každých 10min. Medzi nimi som stihla bezproblemov fungovať. Po cca hodine a pol váhania a konzultovania s maminou a babami na MK som sa rozhodla ísť aj ked kontrakcie boli stale každých 10min. V klude sme sa z manželom obliekli a vyrazili do 60km vzdialenej porodnice v BA. Po prichode som prešla kontrolou ako kazda mamička a potom to prišlo p.doktorka nam oznámila, že za ani nie 20min sa vidime na sále. Zostala som v šoku stále som dúfala,že ma vysmeju a pošlú domov, že ešte je čas 😁. Ale nie. 12:50 ma previezli na sálu, kde som absolvovala odber krvy, zavedenie kanili a cievkovanie. Po príchode na sál a na moju veľkú obavu prišla anestezia. Vždy som sa bála inekcie do chrbta aj doteraz mam stoho paniku ale vďaka super personálu som to zvládla. Na môj strach si pamätám doteraz, aj sem tam s plačom spomínam. O 13:19 mi oznamili,že maly je vonku, ale plač nikde.... po asi 2min strachu a skoro odpadnutia to prišlo.( Maly mal 2krát omotanú pupočnú šnúru okolo krku) Bol to ten najkrajší plač aký som vo svojom živote zažila. Bol tam on moj dlho očakávaný Tomasko. Moje najkrajšie a najmilovanejšie. Dnes viem, čo všetko sa ukriva za ženskou silou. V bolestiach sa postaviť po cisaraku a starať sa o to najkrajšie čo ste stvorili. Celu noc nespať, čakať kedy zasa uvidíte svoje milovane. Ja som mala po odozneni anestezie veľké bolesti. Ale za tu bolesť to stálo. Je to ako včera keď sestra prišla rano o 5:30 a oznámila,že sa treba postaviť. Odmietala som pomoc sestri chcela som to dokázať sama a už len preto, lebo som vedela, že ak to dokážem sama teraz,zvládnem to potom zasa a bez pomoci. Síce to trvalo ale dala som to. Pomalým slimačím krokom z hadičkami,ktore mi trčali z brucha som sa dopravila do kúpeľne. A teraz,že umyte sa. Zlomená a ubolená som sa zmohla koly svojmu malemu a umyla som sa a tvarila som sa, že je to dobre. Ale nebolo to ok. Bolesť ma zmohla a sestra bola nútená mi pomôcť umyť sa, zobrať vozík a preniesť ma na izbu. Po chvilke prišla novorodenecká sestra, ktorá priniesla maleho. Len vtedy nastal zlom, prešla bolesť,prešlo všetko. Z jej pomocou sme malého priložili na prsník. Po chvilke blaženej bezbolestnej pol hodinke sestra zobrala malého a odišla. Bola to aj úlava ale aj mi to veľmi vadilo a začala som plakať. Preto som sa snažila znova postaviť. Bojovala somsom ale zvládla som to. Po dvoch hodinách som konečne bola schopná natoľko aby som si vedela sadnúť na posteľ. Sestra medzi tým chodila a ja som stále prosíkala aby mi priniesli malého. Po naliehani mi ho priniesli. Konečne! Môj poklad somnou! Pôrodnicu sme ako tak zvladli dokončiť bez komplikacií a po 3dňoch sme konečne cestovali domov. Môžem povedať,že to bol najhorší a zároveň najkrajši zážitok aký som mohla zažiť. Ale vďaka personálu pôrodnice sme to zvládli. 🙂 

    Ak sa článok páčil rada napíšem o tom ako zvládame prvé týždne doma 🙂 Nika a Tomi 🙂