Vianočné obdobie,alebo čas kedy sa smútok prejavuje viac

Možno toto spojenie v mnohých vyvolá rozpor alebo nepochopenie. Ako sa v období Vianoc môže u niekoho prejaviť smútok? Veď ľudia sa majú tešiť na spoločné chvíle, dodržiavanie tradícii a byť štastní. Ako sa niekto môže nad niečím trápiť, keď všade sú ľudia k sebe milší, príjemnejší a odvšadiaľ je vidno stovky krásnych svetielok a v rádiách hrá príjemná vianočná hudba? Nie je to obdobie plné radosti a hojnosti?Doteraz som si myslela, že áno. Čo myslela! Bola som presvedčená, že počas tohto obdobia ma nemôže nič prihnať k smútku. Ach, ako som sa len mýlila. 

Vianoce boli vždy mojou srdcovou záležitosťou. Od prvého decembra som strojila dom, exteriér a všetky doplnky v dome prispôsobovala tomuto sviatku. Každý deň som si pozrela aj tri filmy s vianočnou tematikou. Keď sa nám narodil syn, zdvojnásobila som svojho vianočného ducha a ukazovala svojej rodine, ako veľmi milujem tento čas. Naučila som ich vnímať tieto sviatky srdcom a vidieť v nich len to pekné. Syna som viedla k morálnym hodnotám, manžela naučila trpezlivosti a naše Vianoce boli vždy jedinečné a také naše. Každý rok sme dodržiavali tradície. Nikdy sme nemali zhon a tešili sme sa na spoločný čas pri pečení, pozeraní rozprávok a na Štedrý deň. Nikdy som nechcela aby Vianoce skončili. Až kým ...

Bol jeden októbrový deň. Úplne obyčajný, chladný. Ako vždy, aj tentokrát som sa už nevedela dočkať, kedy nám s manželom začne spoločné voľno. Naplánovala som nám celé poobedie tak, aby sme si ho čo najviac užili všetci traja. Tento deň nemal byť ničím výnimočný, ale mal to byť deň pre nás. Ani náznakom som však netušila, ako veľmi ma dnešný deň zasiahne. So synom sme sa celé doobedie spolu hrali, vymýšľali sme si rôzne hry, len aby nám čas vo dvojici prešiel a mali sme doma ocina. Keď nadišiel ten čas, a môj manžel sa vrátil z práce, tváril sa veľmi znepokojene. Pobozkal mňa aj syna a odišiel do spálne. Začala som niečo tušiť a zmocnil sa ma veľmi zlý pocit. Manžel bol totiž nedávno na jednom dôležitom vyšetrení, ktoré malo ukázať ako veľmi zlé sú jeho výsledky od lekára. Keď som prišla do spálne, mal hlavu položenú v dlaniach, zodvihol hlavu a nemohla som si nevšimnúť obrovské slzy, ktoré sa kotúľali po jeho lícach. Vedela som, že je zle. Môj muž nikdy neplakal. Chytil mi ruky a povedal mi, že nech sa deje čokoľvek, aj tieto Vianoce strávime spolu ako rodina. Rozplakala som sa. Diagnóza znela - rakovina hrubého čreva a rozšírené metastázy. Ostávalo mu necelých 8 týždňov.Vedela som, že je to koniec. Nedokázala som sa vzchopiť a vrátiť sa k synovi do izby. Plakala som. Muž odišiel zo spálne a ja som len plakala. Zmocnil sa ma strach, smútok, úzkosť a nevedela som, ako ďalej. Ale musela som sa postaviť a isť za svojou rodinou a poriadne ich objať. Syn veľmi nerozumel tomu, čo videl, a s manželom sme si sľúbili, že ho na to pripravíme veľmi jemne. Môj manžel bola moja prvá láska zo školských čias. Tak dlho sme už boli spolu a zrazu som mala so synom stať bez neho. Tá nemohúcnosť, to trápenie čo nasledovalo najbližšie týždne, Ako čas plynul a nám sa krátil, užívali sme si prítomnosť jeden druhého. Vedeli sme, že sa to blíži. Presne deň pred Štedrým dňom sa môj milovaný manžel pobral na večný život. Moje telo prestalo fungovať, moja myseľ ostala v čierno-čiernej tme a ja som si myslela, že to je aj môj koniec.

Vianoce sme v tom roku neoslavovali, a tento rok to bude presne 1. výročie a ja namiesto šťastia, pokoja a lásky chytám úzkosť, trápi ma smútok a neviem ako svojmu dieťatu spravím zase krásne vianoce.

Už nikdy nebudú také, ako kedysi

Už nikdy nebudeme traja.