Cesta na Mars - 6. diel

Alebo keď chceš svojim pubertálnym deťom ukázať Paríž a Londýn. 

Časť šiesta - Paríž.    

Ako sme prichádzali na autobusovú stanicu, stále sme nemohli uveriť že sme predsa len v Paríži. Že sme to dali a prišli sme. Boli sme neskutočne unavení. Vo mne je vlastne ešte stále hnev voči rakúskym železniciam, pretože naozaj som si vybrala cestu vlakom práve pre kľud v kupé a cestu bez stresu. Kto mohol vedieť, že sa z tej cesty vykľuje priam nočná mora. 

Prišli sme 14:40 a o 14.30 sme mali mať vstup do Musée d`Orsay, ktoré sme pochopiteľne nestihli. Napriek všetkému som však verila, že párdňový program v Paríži trošku pomením a aj tak uvidíme všetko, čo sme mali pôvodne v pláne. Vzhľadom na únavu z cesty bolo potrebné spraviť zopár škrtov v naplánovaných prechádzkach, ale stále som verila, že to kolektívne dáme tak, ako to bolo pôvodne naplánované. 

Výhodou príchodu na autobusovú stanicu Bercy bol fakt, že presne oproti sa nachádza Bibliothèque François Mitterrand - sú to štyri budovy v tvare knihy a mladší syn ich chcel vidieť na vlastné oči - dnu sa verejnosť aj tak nedostane a my sme odškrtli prvú vybavenú vec v Paríži 🙂.

Po vybavení formalít, čo sa týka MHD (kúpa navigo easy kariet s nabitím 10tich lístkov každému) sme si vzhľadom na našu únavu vybrali rýchly presun do hotela a dokonca asi hodinu sme mali na oddych. No teda deti mali, ja som urýchlene vyhadzovala veci z ruksakov a dávala som tam veci potrebné pre dnešný deň. Keďže som potrebovala robiť kvôli neskoršiemu príchodu do Paríža úpravy a návštevu Eiffelovej veže sme mali na 20:00 hod, dovtedy sme stihli pozrieť Champs-Élysées a Arc de Triomphe de l’Étoile. Cestou k Eiffelovej veži sa nám podarilo zmoknúť, avšak keďže sme pripravení na Londýn, mali sme každý pršiplášť. 

Zajednať lístky na 20:00 hod večer bol priam geniálny ťah - keď sme vyšli na samotný vrch bolo ešte svetlo, ale prehliadku veže sme už končili v tme a kochali sme sa svetielkami. Hore na samotnom vrchu nás privítali napriek prehánkam ešte večerné slnečné lúče, a výhľad na celý Paríž bol naozaj skvelý. Starší syn sa mi do Eiffelovej veže zamiloval 🙂 - čo ma potešilo, pretože hneď nabral energiu zvládať dni v Paríži a menej frflal za únavu 🙂. Zato mladšieho únava dosť zničila a takmer nemáme z horného poschodia fotografiu, kde sa všetci traja tvárime normálne 🙂. Vysvietená Eiffelovka za tmy však stála za to a z Trocadéro máme naozaj krásne fotky.

Ráno sme vstávali na autobus, aby sme dali vyhliadkovú cestu Parížom - dovtedy som nerozumela slovám v seriály Emily z Paríža že rada by som bývala v Paríži v dome s peknými dverami... Ale po tejto ceste autobusom už tomu úplne rozumiem. Tie dvere na bytových domoch - to bolo niečo neskutočné. Každé v inej farbe a v úplne inom prevedení, s rôznymi kovaniami... Ja som sa celú cestu nadchýnala a nevedela som sa vynadívať. Už o 08:20 sme boli pri pyramíde a moje deti hneď ako uvideli to množstvo ľudí okamžite ocenili, že lístky do Musée du Louvre máme už zakúpené. Ten rad ľudí bez lístkov bol obrovský. 

Musée du Louvre je obrovské múzeum, kde sa dajú stráviť týždne. Preto som sa na túto návštevu pripravila a už doma som spravila podrobný plán, ktoré exponáty chceme vidieť a ktorými miestnosťami pôjdeme. Jednak som vedela že deckám dlhodobo pozornosť obrazmi či sochami neudržím, na druhej strane naozaj je potrebné aby mali aspoň základný prehľad o umení a o tom, ako moc bohatá zbierka v Louvri je. 

Začali sme tak, ako hádam každý kto tam príde ihneď ráno - výskokom k Líze. Bol to výborný ťah, pretože v miestnosti s ňou nás bolo ešte len zopár. O asi desať minút neskôr, kedy sme my už selfie s Lízou mali spravené a pozreli sme si aj pár malieb v Grand Galerie - už pri Líze bola tlačenica a asi stovka ľudí. Chalani mi v tom momente dali za pravdu, ako som výborne spravila, keď som ich donútila takmer bežať cez celé chodby, kým sme k nej neprišli. Potom som samozrejme zvoľnila, u ostatných exponátov som vôbec neočakávala až taký záujem ako práve u Lízy. Veľmi sa deckám páčila Galerie d’Apollon kde sú francúzske korunovačné klenoty - v tejto galérii sme boli takmer iba my traja a tie diamanty sa neskutočne trblietali. Videli sme sochy od Michelangela, sfingy, sarkofágy, základy Louvre. Jediná vec, ktorú som chcela deťom ukázať, pretože nás čakala aj návšteva Versailles, a ktorá teda nevyšla, bol obraz Ľudovíta XIV. Ten sa nachádzal na druhom poschodí v krídle Sully - a pre renováciu bola táto miestnosť zatvorená. Vôbec to však z návštevy Louvre neubralo, pozreli sme si Rubensovu miestnosť a potom Napoleonove izby. Neskôr sme sa presunuli dolu k sochám a mohli sme Louvre opustiť. Vďaka naozaj podrobnej príprave a presným miestnostiam, kde sa nachádzajú exponáty čo som chcela deťom ukázať, sme celý Louvre dali do troch hodín úplne v pohodičke.

Bol čas obeda a výhodou cestovania s tínedžermi je ich nenáročnosť v stravovaní - nepotrebujú reštaurácie, stačí KFC či McDonald. Keďže ja som bola tá, čo držala telefón s navigáciou, šikovne som vsunula cestou ešte pozrieť La Salle Ovale- ide o knižnicu, verejne prístupnú pre všetkých. Oválna sála, cez niekoľko poschodí, plná kníh. Je to asi 10 minút pešo od Louvre a ten pohľad dnu stojí za to. 

Hľadanie KFC podľa google maps bolo veľmi zaujímavé - tie mapy viac menej vždy sedeli, vedela som sa na ne spoľahnúť. A teraz mi ukazovali KFC kdesi uprostred zeleného parku, kde neboli v blízkosti žiadne budovy. Už ani neviem koho z nás napadlo ísť dolu posuvnými schodmi - videli sme tam ísť asi piatich ľudí a bolo tam označené že je tam metro... Viac - menej sme sa len šli pozrieť zo zvedavosti. A tam obrovské nákupné centrum, tri podlažia do zeme, a ako strechu to centrum malo práve ten park 🙂 Celkom sme sa pri tomto zistení pobavili 🙂

Po kvalitnom obede v KFC - ale musím povedať že naozaj to bolo chutné - sme sa rozhodli absolvovať v tento deň aj Musée d’Orsay. Starší chcel vidieť iba jeden obraz - La Nuit étoilée od Vincenta Van Gogha. Takže áno - kvôli jedinému obrazu sme do tohto múzea kupovali vstupné 2x, keďže ten prvý vstup deň predtým sme kvôli odrieknutému vlaku nestihli. Teraz sme už lístky kúpené dopredu síce nemali a preto to v rade trvalo trochu dlhšie, avšak stále to bola krátka rada oproti tej v Louvri a o pár minút sme už boli dnu. Aj pre toto múzeum som mala pripravený podrobný itinerár, že čo a kde vidieť. Začali sme na piatom poschodí a chalani majú parádnu fotografiu s obrovskými hodinami v pozadí. Viac menej nás zaujímali impresionisti - a potom asi tri sochy na druhom poschodí. A ešte aj budova múzea, bývalá železničná stanica, za návštevu naozaj stála. Cestou do hotela sme sa ešte zastavili na Place de la Concorde a potom sme si opäť vychutnávali jazdu autobusom až k hotelu. 

Ešte večer som šla kúpiť cestovné lístky do Versailles, kam sme mali ráno cestovať. Naschvál som kupovala v búdke u človeka a nie v automate - aby som kúpila tie správne. Aké bolo moje prekvapenie, keď som večer už v posteli vygooglila že vlaková stanica, na ktorú mi predali lístky vo Versailles, je zatvorená pre rekonštrukciu. Musela som nájsť teda iný spoj (inú linku a inú aj východziu vlakovú stanicu ako bolo pôvodne v pláne) a samozrejme tie lístky mi nefungovali - nechceli nám otvoriť turniket aby sme sa dostali na nástupište. Našťastie tam bola milá obsluha - na naše lístky nám popísal nejaké kódy, podpis svoj dal, a otvoril nám turnikety. Takže do Versailles sme nakoniec prišli viac ako hodinu pred našim vstupom. Bolo to ale fajn, pretože sme sa hneď ako pustili ľudí, so vstupmi na 09:00, zaradili ako prvý do radu na vstup na 10:00 hod. Decká mali pri sebe telefóny - takže tú hodinku sa hrali a oddychovali. 

Château de Versailles nie je zrovna zámok, ktorý by som si prišla pozrieť aj druhý krát. Akože je krásny, všetko fajn, ale beriem to štýlom - bola som, videla som, stačilo mi. Zrkadlová sála je neskutočná, rovnako výzdoba niektorých miestností - Ľudovít mal proste vkus 🙂. Ale v tej návšteve nebol taký ten pocit - tu chcem ešte prísť, toto túžim vidieť opäť. Mali sme kúpený lístok aj do záhrad - v čase našej návštevy tam boli hudobné fontány. Z toho som bola trošku sklamaná, pretože som si predstavovala že tie fontány budú pustené stále a budeme sa presúvať od jednej k druhej a pozerať si ich. Avšak tie fontány mali iba časové sloty, kedy ich pustia, väčšinou púšťali všetky takmer naraz takže presunúť sa medzi nimi nebolo možné a potom tie záhrady sú tak rozľahlé - že proste nehrozilo to vidieť všetko. Obzvlášť u nás, keďže sme stále pociťovali neskutočnú únavu kvôli tej ceste autobusom. Napriek tomu tam bolo naozaj krásne a som rada, že sme si Versailles boli pozrieť. Videli sme okrem záhrad a fontán aj Grand Trianon a Petit Trianon, ale teda tam sme sa viezli už vláčikom, nohy sme si šetrili ako sa len dalo. V Grand Trianon ma zaujal porcelán - ten tam bol naozaj krásny. Ale opäť - videla som raz a stačí, znova ísť do Versailles už netúžim. 

Pondelok je deň, kedy sú múzeá v Paríži takmer všetky zatvorené - napriek tomu som vyskladala si myslím celkom zaujímavý program. Začali sme o deviatej ráno prehliadkou Sainte Chapelle - decká to brali už tak ako povinnú jazdu, že ich beriem kamsi do kaplnky. Akože nadšenie nula bodov. Avšak iba do okamihu, kým zo spodnej kaplnky nevyšli kamennými schodami do tej hornej - to im obom padla sánka že waaaauuuu... Nie sme veriaci, napriek tomu chodili na cirkevnú základnú školu (teda starší ešte chodí). A aj vďaka tomu sami od seba zistili, že v tých vitrážach je vlastne nakreslená celá biblia. Naozaj boli z tejto kaplnky nadšení a veľmi sa im páčila. Ako ďaľší bod v programe bola plavba loďou po Seine - lode parkujú kúsok od Sainte Chapelle, tak som to skĺbila. A konečne som mala v Paríži kávu! 🙂. Byť v Paríži a neplaviť sa po Seine - to si ani neviem predstaviť. Trvalo to niečo vyše hodiny, ale videli sme kompletne všetko - ešte aj obhorené veže Notre-Dame. Čo ma celkom dostalo. Po plavbe sme zamierili aj rovno ku katedrále - iste vyzerá už lepšie ako keď v apríli 2019 vyhorela, ale stále je na ňu smutný pohľad. Avšak robí sa na nej - sú tam vedľa postavené unimobunky a priamo v nich bývajú robotníci, ktorí na oprave Notre-Dame pracujú. 

Ďaľšou plánovanou zastávkou bol Père Lachaise - rovnako som naň bola pripravená a mala som presný plán, koho hrob chcem vidieť a akými uličkami pôjdeme. Nemohla som vynechať osobnosti ako Jim Morrison, Gilbert Becaud, Marcel Proust, Honoré de Balzac a v neposlednom rade sme nemohli minúť hrob Georgesa Bizeta, pri ktorom sme si aj pustili predohru Carmen v plnej kráse. Chalanov zaujal pomník venovaný československým hrdinom z prvej a druhej svetovej vojny - neviem či to bolo tým že zrazu v Paríži je pomník kde je písané rečou, ktorej rozumejú, alebo či v tom bolo aj niečo iné, v každom prípade sami od seba vzdali hold a zapálili aj sviečku. Na druhú stranu, ten pomník má naozaj krásne sochy a zo všetkých pomníkov, ktoré sú tam venované padlým hrdinom, je najkrajší. 

Návšteva Paríža rovnako nemôže byť bez návštevy Basilique du Sacré-Cœur. Aj som si myslela, že keď máme tak unavené nohy, využijeme tú pozemnú lanovku, avšak chalanom prišlo platiť za takú krátku cestu 6,30 (lístky pre nás troch) veľa a tak... či som chcela alebo nechcela, šľapala som po schodoch hore po svojich 😀. Oni dvaja to navyše zobrali ako výzvu - dali si preteky že kto z koho. No blázni. 🙂. V bazilike sme zapálili sviečky - za babičku a deduška, Hava a Deda. Toľko čo sme si pozreli vnútro a išli sme si nájsť malé miestečko na schodoch, že chvíľu si sadneme, začalo poprchať. Tak veľmi jemnučko, sem - tam kvapka. Ale aj tak som nám vytiahla pršiplášte z batohov a obliekli sme si ich. A toľko čo sme si ich dali na seba - rana ako z dela, šialený záblesk a spustil sa neskutočný lejak. Ľudia okolo začali pišťať a utekať preč. A my traja sme sa pozreli na seba, začali sme sa smiať a všetkým trom nám napadlo že to nám Dedo ďakuje ako venčí tam hore Hava že sme na nich mysleli a sviečky im v bazilike zapálili. Po pár minútach bolo po daždi a zasvietilo slnko. A my sme si mohli odfotiť Sacré-Cœur zo spodu, bez jediného človiečika čo by nám tú fotografiu pokazil. Hold, niekto nám to tam hore takto zariadil 🙂. 

Večer sme sa ešte vrátili pozrieť Eiffelovku, keďže ráno už odchádzame do Londýna. 

Záver k Parížu - hotel kde sme boli určite využijeme aj v budúcnosti, a keď sa sem vrátime, prídeme aj s mojou mamou. Avšak už len letecky a iba do Paríža - si ho pohodlne vychutnať bez akéhokoľvek náhlenia a únavy. Myslím tým atmosféru Paríža ako takého, pretože tým, že sme mali program nabitý, nebol moc priestor na také to blúdenie uličkami. A čo sa múzeí týka, tak to už len potom klasika ako Eiffelovka, Louvre, a jedno múzeum, ktoré sme teraz nestihli - Musée Curie - to je v auguste zatvorené a myslím že stojí za návštevu.