Ako prežiť (a užiť si) výlet s deťmi

Matky (a rodičia vo všeobecnosti) sa v spojitosti s cestovaním a výletmi delia na dve skupiny:

1. Áno, poďme, užijeme si to/veď to, že máme dieťa ešte neznamená, že budeme sedieť doma/dieťa nie je prekážka/cestovať sa dá aj s dieťaťom...

2. Nie, je to zbytočné/dieťa si to vôbec neužije/je to záťaž pre dieťa/ešte je skoro/počkajme 3 roky/cestovanie s deťmi je náročné/neoddýchneme si/nie je to dovolenka...

My sme stopercentne patrili do skupiny č.1. Keď som bola tehotná (a ešte dlhú chvíľu potom), plánovali sme, snívali sme, premýšľali sme o miestach, kam sa s Tami vyberieme, hovorili sme, aké to bude super, ako bude spať v kočíku, zatiaľ čo my budeme obzerať kadejaké pamiatky, ako budeme chodiť po hradoch a zámkoch, galériách, reštikách a pod., a ako sa príchodom bábätka nič nezmení. Taktiež pri čítaní týchto riadkov cítite naivitu? Nehovorím, že sú vyššie uvedené riadky nonsens. Samozrejme, sú aj takéto prípady. My sme však iný príbeh.

Minulý víkend sme sa vybrali do Čiech. Pôvodne sme chceli ísť do rakúskeho Melku, no nakoniec sme sa rozhodli pre bratov Čechov. Bratislava – Uherské Hradište – Kroměříž – Olomouc a späť. Tri dni, dve noci, dva hotely, niekoľko pamiatok, dobré jedlo, krásny predĺžený víkend s rodinou. Plán bol vyraziť v piatok okolo 10:00 tak, aby Tamarka cestu prespala. Zmena však nastala hneď v prvom bode programu. O 9:30 sme vedeli, že o 10:00 určite nevyrazíme, a tak som Tami dala desiatu doma, uložila som ju spať a uvarila som jej obed, ktorý mala pôvodne zjesť už niekde v "země českeeej", no hups, nepodarilo sa.

Keď sme sa konečne nasáčkovali do auta, bolo okolo 13:30. Áno, aj ja cítim ten časový rozdiel medzi plánovaným odchodom a tým reálnym. No holt, keď máte dieťa, čas je len pojem. Našťastie, skoro celú cestu prespala a my sme úspešne, bez hysterických plačov, dorazili do malebného mesta s názvom Kroměříž. Skúste tento názov vysloviť 3x po sebe. A áno, Uherské Hradište sme pre časový sklz nakoniec nenavštívili. Ubytovanie sme mali presne v centre, rovno na námestí, čo bolo obrovskou výhodou. Jedna z mnohých rád pre vás, budúci cestovatelia s deťmi: HĽADAJTE SI UBYTOVANIE V BLÍZKOSTI CENTRA ALEBO ROVNO V ŇOM! Tento hotel (penzión alebo čo to bolo) sme si našli cez booking a bol naozaj pekný, pohodlný a cenovo výhodný. Avšak, stále je tu nejaké avšak. Pri rezervácii sme ich požiadali o detskú postieľku, čo je už v súčasnosti podľa môjho názoru štandard. V piatok ráno nám ale volala slečna "řecepčná, že teda promiňte, ale postílka je pokažena a co s tím". No a že zavolá po tom, čo zistí, "jestli to pújde opřavit nebo né". ÁNO, túto správu nám oznámila v deň odchodu. Po asi hodine nám volala opäť. Postílku sa "opřavit nepodařilo", ale že nám môžu namiesto klasickej izby ponúknuť apartmán s gaučami, ktoré si urobíme na "postílku" – toto riešenie ale napadlo nám, strašne múdrym a vynaliezavým Slovákom. Našťastie (no hlavne ich šťastie), my dvaja s R. sme absolútne nenároční klienti a zažili sme si toho s hotelmi habadej (aj horšie), a tak sme mávli rukou, že veď nejak bude, prinajhoršom bude spať s nami.

Po ubytovaní sme sa porozhliadali, vyskúšali posteľ, záchod, pootvárali všetky skrine (aj vy to robievate?), vysanytolovali dobreženie aj kľučky (áno, brávame všade sanytol, lebo niekto z našej rodiny neverí, že záchody tety upratovačky ozaj  čistia :D), prezliekli sme sa a išli sme preskúmať okolie.

Obišli sme si námestie s farebnými domčekmi, pofotili sme sa a vybrali sme sa hľadať nejakú reštauráciu, kde sa konečne najeme. Kým sme našli niečo "vhodné", námestie sme obišli asi trikrát. My sme pri vyberaní reštík veľmi nerozhodní. Tá je príliš plná, tá príliš prázdna, iná príliš tmavá a tam zase páchne... Hučanie Tamarky nás ale prinútilo učiniť rýchle rozhodnutie a vybrať si. Tu by som vám rada poradila, AKO SI VYBRAŤ SPRÁVNE GASTRO ZARIADENIE, pokiaľ cestujete s cca 7-mesačným dieťaťom:

1. Nefajčiarske - k tomu asi niet čo dodať.
2. Gauče - aby sa malo kde dieťa váľať, keď ešte nemôže alebo nechce sedieť v stoličke (kočíku).
3. Berte hračky - je však ale možné, že sa na ne dieťa zvysoka vykašle. 
4. Berte rožok - a ak nemáte ešte zavedený lepok, berte ho aj tak. To dieťa ho jesť nebude, iba sa s ním zabaví a narobí bordel. 
5. Kde nie je veľa ľudí, hluk, tma a smrad.
6. Pre dojky - reštika s nejakým kútom hanby, aby ste nakŕmili aj svoje dieťa, nielen seba. Ak teda nechcete dojčiť na záchode (aj to už bolo).
7. WC s prebaľovacím pultom - čo je v súčasnej dobe, bohužiaľ, stále málo pravdepodobné. Ešteže sme sa vybavili Pamperskami, vďaka ktorým ostala Tami v suchu aj niekoľko hodín a nemusela som stresovať a riešiť pretečenie, mokré oblečenie alebo ju prebaľovať kade-tade po stoloch, barových pultoch alebo nebodaj na zemi (áno, aj to už máme za sebou.) 

Samozrejme, hračky aj rožok skončili na zemi a nakoniec sme sa najedli nastriedačku. Ach, nech už má aspoň 10 rokov.

Po výdatnej večeri sme sa vybrali naspäť do hotela obriadiť dieťa, nakŕmiť ho a dať spať, pretože rodičia mali plán. Tesne pod našou izbou bol pivovar, ktorý patril k hotelu a ponúkli nám drinky zdarma. Jupí. Veď sme mali 4 mobily, v nich appku s názvom Alfred (niečo ako videopestúnka), wifi... JA viem, že kopu z vás si teraz pomyslí, akí sme nezodpovední atď. atď., že necháme dieťa samo na izbe. No ale veď by sme ju videli, a ak by sa zobudila, do 3 minút by som bola pri nej. Takže pokoj!

Tamarke sme z 2 gaučov zhotovili postieľku a po nakŕmení som sa ju snažila uspať. R. medzitým nastavoval Alfreda. Prešla hodina a Tami stále nespala a Alfred stále nefungoval. Proste sa jej nedalo, chýbala jej jej postieľka a Alfred nespolupracoval, keďže hotelová wifi bola naprd.

Ja som začínala mať nervy, lebo stále, keď sa mi ju už podarilo uspať, preložila som ju do jej "postílky", okamžite sa zobudila, keďže sa tam nemala o čo zašprajcnúť. Chýbali jej rebriny klasickej postieľky. Po poskúšaní všetkých telefónov v rôznych kombináciách sme usúdili, že to proste nepôjde. Nakoniec sme tú appku skúsili na svojich telefónoch, no s dátami. Čuduj sa svete, fungovalo to. Kamera po asi pätnástich minútach hľadania správneho uhla nastavená, Tami spala, môžeme vyraziť. Samozrejme, ako som si obliekala nohavice, pohla sa, zobudila sa a bolo po spánku. Utekala som jej dať cumeľ, opäť spí. Vytiahla som si rifle po kolená, opäť sa pohla, je hore. Ach. Postupne sa do mňa dostával ten chrobák s názvom pochybnosti. Mám ísť? Nemám ísť? A čo ak sa zobudí? Čo ak nejak vypadne? Čo ak sa nám tie kamery zaseknú a nebudeme vedieť, že plače? Čo ak ju niekto ukradne, unesie a predá do Albánska? Tami opäť spala a ja som stála v strede miestnosti s rifľami vytiahnutými pod riťou. R. čakal a ja som musela učiniť rozhodnutie. "Neboj, veď keby niečo, si tu hneď. Spadnúť nespadne, jedine bude kričať." Pozrela som naňho a čakal, ktorým smerom si tie rifle potiahnem. Nakoniec som si ich natiahla a zapla, a v tom sa opäť prebudila. "Okej, nejdeme nikam," vyhlásil R, "nemá to zmysel." Ale keďže viem, že R. má rád pivo a k tomu ešte takéto spešl, poslala som ho dole samého. Nech si posedí, že mne to nevadí. No a hádajte čo? Ako odišiel, Tami spala asi hodinu a pol bez pohnutia!!! Mne to ale ozaj nevadilo, že on je dole a ja na izbe. Bola som pokojnejšia. A ja viem, že o pár rokov sa už s nami (trápnymi rodičmi) ťažko vyberie do nejakého trápneho Kroměříža :D

R. sa vrátil na izbu s chipsami a pivkom a mohol sa začať náš romantický večer na hotelovej izbe. Zapli sme si telku, nakoniec to vyzeralo na pekný večer. Keby... Keby sa Tami opäť nezobudila na to, že v izbe bliká telka. A akurát dávali niečo akčné, takže si viete predstaviť, že to v tej našej izbe vyzeralo, ako keď prídu do Serede kolotočári. Opäť som ju uspala, tentokrát som ju nechala na posteli. Po pätnástich minútach bola hore opäť. Nakoniec R. vypol telku. Zvyšok večera sme strávili na gauči, s chipsami a pivom a potme. Na jednej strane, tragické. Na druhej, strašne vtipné a komické. Záleží len na človeku, ako sa na to pozrie.

"Keď si vezmeš, čo máš z dnešného výletu?" opýtal sa ma R. Kým som sa stihla zamyslieť, odpovedal si sám: "Hodinu a pol cesty v aute, 15-minútová prechádzka s Tamarkiným mrnčaním v kočíku, jelení guľáš s Tamarkou na kolenách a večer potme na izbe s chipsami."
Smiali sme sa.
"Mega výlet za 200 eur."
Smiali sme sa ešte viac.
"Takto som si to predstavoval. Náš večer. Že ani nebudem vedieť, kde mám pivo."
Smiali sme sa ešte viac.
"Psst, zobudíš ju, hryz potichšie," upozorňovala som ho.
"Počkaj, idem to pochrúmať na záchod."

Nakoniec sme si pustili hudbu a na tom gauči zaspali, až kým sa Tami opäť nezobudila. No a v tú noc bola tuším hore nonstop. Neviem, či ju niečo trápilo, bolelo, alebo len proste cítila, že nie je doma a chýbalo jej jej pohodlie. Veď aj dospelým sa stáva, že sa na novom mieste nevyspia, no nie? Rozdiel je ale v tom, že kvôli tomu neplačú a nechcú prso každých 30 minút. Bola to ťažká noc a ja som sa ráno cítila ako kedysi, keď som prežúrovala celú noc a na ďalší deň som musela sedieť na morfologickom rozbore. 

Po ďalšom dni strávenom v podobnom duchu v Olomouci sme sa vybrali domov. Cesta nám trvala približne 1,5 hodiny. Mne to však prišlo, akoby sme šli z Honolulu. Hodinu cesty preplakala a 30 minút pred cieľom od únavy zaspala. Bola som unavená, vyčerpaná a pravdupovediac aj trochu znechutená. Hnevala som sa a pýtala som sa samej seba: Prečo nie je Tami ako iné deti? Prečo nechce sedieť v koči? Prečo nevydrží v autosedačke? Prečo sa toľko budí? Prečo? Prečo?

Dnes, po týždni od nášho výletu, viem, že sú takéto otázky absolútne zbytočné. Taktiež viem, že toto nebol náš posledný výlet. Áno, už to nie sú výlety, ako keď sme cestovali iba vo dvojici. Už nepôjdete kam chcete a kedy chcete, už si možno nepospíte celú noc, už sa možno nenajete v pokoji bez dieťaťa na kolenách, pravdepodobne nebudete do rána žúrovať v miestnych kluboch a už asi neprechodíte celý deň po pamiatkach... Vaším merítkom dobrého výletu nebude cena piva ani kvalita masáží, ale prítomnosť prebaľovacieho pultu alebo detského kútika všade, kam pôjdete. Už nič nebude také ako predtým. Je ale na vás, či sa tomuto faktu poddáte, ostanete sedieť doma, budete sa ľutovať, plakať do vankúša a závistlivo si na sociálnych sieťach pozerať profily a fotky dokonalých mamičiek, ktoré cestujú kade-tade po svete s ich dokonalými "dobručkým" deťmi...* Alebo si dupnete nohou a stotožníte (nie zmierite!) sa s faktom, že ten výlet bude mať iné grády. Maldivy, Kroměříž alebo hoci aj Orechová Potôň. Budete so svojimi blízkymi, vypadnete zo všednej rutiny a preskúmate ďalší kus sveta. No a na čom sa budú smiať a na čo budú spomínať tí "domasedi" o takých 30 rokov?

A moja rada č.3? 

Cestovanie s deťmi nie je jednoduché, ale nie nemožné.

*Toto samozrejme neplatí v prípade finančných alebo zdravotných dôvodov.

----------

Tento článok vyšiel s podporou Pampers