Tento nadpis je pre niekoho ako stále opakované klišé. No ja si naopak, želám aby toto bolo naozaj prianie pre mnohých ľudí. Vianoce sú o láske, stretnutiach v rodine či s priateľmi a známymi. No Vianoce sa stali v dnešnej dobe akou si komerciou a naháňaním sa za niečim. Tí skôr narodení si pamätajú aj tie pokojnejšie verzie Vianoc. Kde síce neboli tie tip top stromčeky, či pod stromčekom nebolo kvantum darčekov. Ale ľudia boli o čosi pokojnejší a vedeli si to čaro Vianoc vychunať o to intenzívnejšie. Želala by som si aby aj tu na MK boli ľudia k sebe tolerantnejší. Žiaľ aj niektorých diskusiách vo fóre sa voči sebe správajú arogantne a doslova urážlivo. Veď každý môže mať svoj názor na rôzne témy. Ako keby sa vytrácala ľudskosť, viem že je doba mladých, ktorí si idú dravo za svojim cieľom. No ja som pochopila a to rokmi nadobudnutou skúsenosťou, že najdôležitejšia je spokojnosť a láska v rodine. Hlavne,keď stratíte niekoho blízkeho. Viete, že každá minuta zbytočne premrhaného času  a naháňania sa za zbytočnosťami  bola úplne zbytočná. Obdivujem študentov, ktorí sa napríklad nájdu čas a chodia do domovov soc. služieb navštíviť starkých aj keď len hodinka ich času, vedia týchto ľudí potešiť. Pamätám si ako dieťa sme chodili pomáhať starým ľuďom z okolia, bolo bežné pomôcť s nákupnou taškou, či uvoľniť miesto. Niekedy iba obyčajný pozdrav na ulici mal svoje čaro. Zdá sa mi, že takéto niečo sa pomaly ale isto vytráca. Strácame tradície a všetko čo bolo dobré. Zahlcuje nás komercia, riešime "outfity", relácie v tv bez výpovednej hodnoty. Preto Vám želám aby tie Vaše Vianočné sviatky boli naozaj pokojné a plné lásky a rodinnej pohody.  

Prepáčte, že na začiatok článku teda na jeho nadpis som si požičala známy výrok. Včera som mala takú príhodu alebo to nazvem zážitok. Prechádzala som sa jesenným mestom a zo zadumania ma vytrhlo oslovenie :"Pani kúpte si prosím časopis Nota Bene". Veta už mnohokrát predtým počutá. Niekedy len odpoviem, ďakujem pekne neprosím si. Alebo v horších chvíľkach nereagujem. Aj teraz som sa chystala vysloviť tú formulku :"Ďakujem pekne". No zastavila ma naliehavosť v jej očiach. Dobre teda, pozriem sa na drobné. Našmátrala som v peňaženke dve eurá. Podávam ich so slovami nech sa páči a časopis si nechajte. Žena pozrela na mňa a hovorí : Pani ja to takto nechcem, prosím kúpte si časopis sú tam aj dobré články. Fúha tak toto som nečakala, priznám sa pri toľkých ľudoch, čo žobrajú na alkohol, drogy človek už ostáva skeptický. V duchu som sa zahanbila a  hneď nasledovala otázka : A koľko stojí časopis ? Žena odpovedala. Snažila som sa ešte prehrabať vrecká aby som našla požadovanú sumu. Žena peniaze zobrala a podala mi výtlačok NOTA BENE a poďakovala sa. Teraz už viem, že keď natrafím na túto "predavačku" Nota Bene vždy pohľadám drobné a časopis si kúpim. Dúfam, že táto žena si zaslúži domov a lepšiu budúcnosť. Kto má takúto poctivosť v krvi naozaj nemôže byť zlý. Prajem aby sa osud obrátil a dal šancu ľuďom, ktorí si to zaslúžia.

Aj šofér autobusu môže mať svoj deň.

Prednedávnom som cestovala autobusom. Aj keď niekedy je to celkom adrenalínový zážitok, no v podstate sú to celkom pohodové strávené minúty. V podstate mám čas pozerať ako plynie cesta za oknom alebo iba tak pozorovať ľudí cestujúcich v autobuse. A čo je úplne super, stretnúť niekoho známeho s kým môžem stráviť cestu príjemnou konverzáciou. Keďže patrím k tej trošku staršej generácii, nie až takej starej, poväčšinou chcem cestovať posediačky. Takže  snažím sa nevšimnúť si ten kyslý výraz, keď oslovím nejakého mladého, teda jeho sediacu tašku, či si môžem prisadnúť. Najskôr pár sekúnd nevníma, /však tie nešťastné slúchatka,/ potom s výrazom znechutenia odtiahne tašku. Prepočuje aj moje poďakovanie. Nevadí, však sedím a úžívam si cestu. Ale teraz späť k celkom zaujímavej ceste. Nastúpila som a hold voľné miesto pri staršom pánovi. Usmejem sa a opýtam či môžem prisadnúť. Autubus sa pohne, zrazu na displeji pri šoférovi objaví sa STOP. Šofér sa hromovým hlasom ozve: ,,nemačkajte mi tú stopku,,. Bol to omyl niekto sa oprel o  tlačítko stop. Zrazu pánovi vedľa mňa zazvoní mobil. Teda volala manželka. Vysvetľovala mu dosť dôrazne akú kúpiť salámu, čo budú variť na večeru, celkom bežný rozhovor, ktorý si vypočulo aj keď nechcene štvrť autobusu. To už aj šofér nevydržal a zhúkol : Vypnite si mobil.! Súkromné telefonáty si vybavujte doma!. No žiaľ pán zabratý do dôležitého hovoru upozornenie nepočul. Vtom šofér autobusu zastavil a tvrdil, že kým pán telefón nevypne, tak sa nepohne. To už aj ostatní zakročili a prosili aby teda rozhovor ukončil. Nič nechápajúci pán teda akosi váhavo a nechcene vypol mobil a na druhej strane zanechal nechápajúcu manželku. Je to síce pekné, keď pre niekoho ako keby neexistoval iný svet iba milujúca manželka na opačnej strane telefónu. No žiaľ, boli sme aj takí, ktorí chceli pokračovať  už aj v trošku adrenalínovej  ceste. Na ďaľšej zastávke stála pani, ktorá síce s troškou opozdenia ale predsa nastúpila. Šofér si neodpustil poznámku : Keď chcete cestovať, máte byť pripravená. Chudák pán šofér, nemal svoj deň a ešte mu my cestujúci nepridávame k pohode. No nezažiješ,nevieš. Preto želám všetkým šoférom šťastné kilometre a cestujúcim bezpečné ale aj veselými príhodami  okorenené cestovanie.      Znenie článkuó

Už pár rôčkov sa venuje moja mamka vyšívaniu krivkou ihlou aj keď už zrak slabne stále spod jej rúk vychádzajú nádherné výtvory.