Dobrý deň,
s partnerom sme spolu 7 rokov, máme jedno spoločné dieťa a jedno mám z predchádzajúceho vzťahu. Všeličo sme si preskákali. Myslela som, že sa to zlepší, že sa bude trochu snažiť a budeme normálne fungovať.
Keď sa syn narodil, tak mi aj trochu pomáhal. Keď som prišla z pôrodnice, tak povysával a prebaľoval syna. Videla som, že sa teší a má ho rád. No ako som nastúpila do práce, tak je všetko na mne. Deti a aj nákupy, upratovanie, varenie.
On nebol schopný dať deťom ani vodu, alebo jesť, keď prišli zo školy - škôlky. Vyberal ich on, lebo končil skôr v práci. A to bolo tak všetko. Prišli domov, on sa najedol a väčšinu času trávil na gauči. Ja som nevedela čo skôr. On pohoda a takto celé týždne a víkendy.
Práve kvôli tomu sme sa dosť často hádali. Potom sme sa nerozprávali aj týždeň, neskôr dva. Teraz je to už mesiac. Keď sme boli pohádaní, tak nevybral ani deti.
Veľakrát mi ani nedal vedieť, že ich nevyberie a neprišiel ani domov. Takéto jeho správanie ma už štve. Deti za to nemôžu a nemalo by sa ich to ani dotýkať. Nemám ani chuť sa k nemu ozvať.
Už dlhšie uvažujem nad odchodom. Podľa mňa to nemá zmysel, ubíja ma to. A hlavne nechcem, aby si deti vzali príklad z takéhoto človeka.
Čo mám robiť?
Ďakujem
Dobrý deň,
zdá sa, že *manžel pochopil svoju mužskú úlohu v rodine tak, že hneď ako prekročí prah domácnosti, tak je jeho jedinou činnosťou ležanie na gauči. Predpokladám však, že aj pri tejto dôležitej funkcii vyhladne a nepohrdne večerou.
Najlepšie by bolo ukázať mu to, čo robí on priamo pred jeho očami. Keby sa mal kto postarať o deti, odporučila by som robiť presne to, čo robí on. Prišli by ste domov z práce, ľahli na gauč a ležali na ňom do večera. Po otázke manžela, čo bude na večeru by ste odpovedali, že zrejme nič, keďže nemal kto nakúpiť. Zároveň by ste prestali prať, žehliť, upratovať. Vašou jedinou činnosťou by bolo prísť z práce a ľahnúť si na gauč s dobrou knihou. Na všetky otázky a poznámky by ste reagovali úplne pokojne, aby ste manželovi nedali dôvod na hádku. Určite by ste mu však mali oznámiť, že na tom čo robíte, alebo skôr nerobíte nevidíte nič zlé, pretože sa správate rovnako ako on. Je možné, že by konečne pochopil.
Vyzerá to tak, že spolu neviete komunikovať. Vo Vás jeho pasivita vyvoláva podráždenosť a on na ňu odpovedá rovnako. Väčšinou sa to skončí tichou domácnosťou, kde sa už len čaká na to, kto z Vás to nevydrží a začne sa k partnerovi približovať. Zdá sa, že Vášmu partnerovi stav ticha až tak nevadí, veď vtedy nemusí robiť nič a dokonca si môže odbehnúť z domu kedykoľvek si zmyslí. To ako to teda robíte teraz nie je veľmi účinné, to vidíte aj sama.
Je teda nutné zmeniť taktiku a aj komunikáciu. Skúste sa z nahnevanej ženy, ktorá všetko zvládne sama na chvíľu sa stať slabou ženou, ktorá potrebuje svojho muža a očakáva od neho pomoc. Skúste namiesto vety „mohol by si mi už konečne pomôcť“ použiť vetu „pomôžeš mi, prosím?“
Dajte mu najavo, že ho potrebujete a zapájajte ho pomaly do činností. Chce to obrovskú trpezlivosť z Vašej strany, lebo zo začiatku Vám určite ofrfle všetko. Nemôžete očakávať, že Váš manžel bude sám od seba vedieť, čo má robiť. To mu musíte jasne zadať. Treba si však dať pozor na to, aký použijete štýl komunikácie. Hlavne všetko s kľudom a bez obviňovania, hádok a stresov.
Je možné, že si teraz hovoríte, či má všetko toto zmysel a či nie je jednoduchšie odísť. No áno, je to najjednoduchšie riešenie. Ale skúste dať svoju vzťahu ešte šancu tým, že v ňom urobíte zmenu. Minimálne pre deti by to bolo lepšie riešenie.
Pouvažujte o návšteve poradne. Dostali by ste tam ďalšie typy, ako efektívne komunikovať s manželom.
V prípade, že ma budete potrebovať aj naďalej, rada Vás privítam na mojom webe, kde nájdete všetky potrebné informácie.
PhDr. Ľudmila Habodász
terapeut
web: www.psychorada.online