Čo robiť, keď sa 12-ročné dieťa sebapoškodzuje?

Dobrý deň,

včera som prišla na to, že naša 12-ročná dcéra si poškodzuje ruku. Robí si ryhy tupými predmetmi a aj nožnicami. Prišla som na to náhodou. Keď bola vonku s kamarátkou, padol mi zrak na krvavú vreckovku u nej v izbe na zemi. Možno som to nemala robiť, no prehľadala som jej potom stôl aj školskú tašku a našla som ešte jednu vreckovku v zásuvke.

Keď sa vrátila, prišla som za ňou do izby a spýtala sa jej rovno, či si ubližuje, či sa niekde reže. Povedala som jej, že som našla takú vreckovku a trápi ma to. Snažila som sa byť prívetivá, tichá, chápajúca. Rozplakala sa a priznala. Ukázala mi ruku. Povedala, že to robí pre napätie v škole a tiež zo stresu, ak má ísť medzi ľudí.

Toto je to, čo viem z rozhovorov s ňou predtým. Je dobrá žiačka, no na druhej strane je perfekcionistka. Niektorých učiteľov si neváži, nezískali si ju spôsobom učenia, krikom na žiakov a pod. Ak si učiteľ všimne, že jej učivo ide a pochváli ju, je to ok. Problém je, že strašne ťažko znáša kritiku. V škole sa nudí. Napr. si robí sama popredu príklady, keď učiteľka vysvetľuje slabším žiakom učivo, alebo sa necháva vyvolávať, vysvetľuje iným žiakom. Tiež nemá v škole moc kamarátov. Jej kamarátka odišla na 8-ročné gymnázium.

Bohužiaľ, vždy k nej triedna posadí problémové deti. Nemá to ako inak urobiť, v triede už pomaly každý má niečo - rozvod rodičov, smrť rodiča, ukrajinské deti, ADHD žiaci, Asperger, násilnícki rodičia...

Ani my nemáme úplne ideálny vzťah s mužom. Občas sa pohádame, ale vidí aj ako sa zmierime, vyrozprávame sa a fungujeme ďalej. Aj jej niekedy potom poviem, že mi je to ľúto, že som taká prchká. Ale vidí, že sme to vyriešili.

Odmietala už s nami chodiť na výlety, prechádzky. Brali sme to ako príchod puberty, že sa vyhraňuje názorovo proti nám. Má koníček, veľa kreslí, hrávala aj na klavír. Tento rok s tým sekla a ako keby práve to je na škodu. Ostalo jej príliš veľa voľného času, ktorý trávi chatovaním s kamarátkou alebo kreslením. Nič moc iné nerobí. Von s chodí 1 - 2x týždenne, lebo kamarátka nebýva v našom meste.

Zvládli sme zatiaľ rozhovor, aj s ňou, aj s ockom. Povedali sme jej, že si to musíme premyslieť spolu, postupovať spolu. Vyjadrila som jej strach aj lásku. Spýtala som sa jej, či je rada, že som na to prišla a či to chce riešiť. Povedala, že áno. Tiež som sa jej spýtala, či to nerobí aj nejaká jej kamarátka alebo kamarát, že je to nebezpečné a museli by sme to povedať aj ich rodičom, aby im tiež pomohli. To poprela. Vraj o tom, že to robí nevie ani jej najlepšia kamarátka.

S tou kamarátkou chodia obe tak gotický oblečené, v čiernom, rôzne sukne, tričká, šaty, baví ich módiť sa. Spočiatku som to aj brala ako takú čudnú módu, ale veľa mladých dnes naozaj tak v čiernom chodí. Začala si maľovať aj také linky okolo očí, ako keď by šli na nejaký metalistický koncert. Teda čierne okolo očí. Zase ma presvedčila, že je to len móda. Vždy sme sa na nejakom kompromise dohodli, čo už je moc.

Vždy som mala v hlave akúsi kontrolku, či s tou módou nepríde aj čosi iné. Veľa som sa s ňou rozprávala, či je to len móda a že pre nás - z iných generácií ako je jej, tá móda môže mať aj iný nádych, iný význam, že si to potrebujem s ňou overiť, že sa nič nedeje, či nie je smutná, netrápi sa nad niečím. Vždy to poprela a až bolestivo ma od seba vždy oddelila, zavrela sa v izbe. Ak som ju volala, aby išla napríklad variť so mnou, alebo s niečo so mnou pozerať v telke.

Mala som dojem, že sme mali vzťah vystavaný na dôvere. V mobile nemá internet, ale má tablet a doma môže pozerať čo chce. Námatkovo jej občas skontrolujem a nevhodný obsah som nenašla. Na mobil je ale háklivá, má ho uzmknutý. Ak chce občas nejakú apku, umožní otcovi, aby jej ju doinštaloval. Sama si nemôže inštalovať. Neviem, či si niečo s kamarátmi posielajú, správy by som jej nečítala.

Ako postupovať?

Na čom sa mám s ňou dohodnúť?

Ako ju kontrolovať, aby to nebolo kontraproduktívne a nezačala sa viac skrývať?

Ak sa bude dať, pôjdeme k psychológovi, avšak sú veľké čakacie doby.

Ďakujem