Môj život so strojčekom

Keby boli moje zuby ľudia,boli by silnými osobnosťami. Napríklad taká trojka vľavo hore by bol určite flegmatik. Totálny,,mampičista", ktorý si nenechá rozprávať do toho,ako má žiť a vyrástol si úplne mimo zuboradia. Alebo napríklad taká jednotka vľavo hore. Čistý cholerik, ktorý ma depku a skrýva sa za iné zuby. Alebo jednotka vpravo hore. Chalaň čistý sangvinik,ten si ide svoje, skáče si do strany a je veselý,že robí výpady von z papule.

Nikdy nezabudnem na moju prvú konzultáciu u zubára ohľadom zubných koruniek( áno,mohla som mať už tieto galeje za sebou). ,, Veď vy máte pekné zuby .... každý zvlášť...." 

Toľko gantlemanstva po kope sa len tak nevidí. Tomu sa hovorí negatívny kompliment. To je ako keď vám chlap povie,že máte sexi veľký nos,alebo rozkošnú celulitídu,či pekné fúziky. 

Alebo ten najhorší negatívny kompliment,kedy sa ani nesnaží poprieť pravdu: ,,Ja som taká škaredá." ,,Ale máš dobré srdiečko."

A na záver si dovolím basnickú otázku....

Čo ma vlastne motivovalo dať si strojček? 

Moje krivé zuby už neiritovali len mňa,ale aj moju malú dcéru,ktorá sa mi ich už ako ročná snažila vyrovnať so svojimi malými prstíkmi. A keď som videla,ako sa pri tom morduje, prišlo mi jej ľúto. Nebude predsa celý život žiť v domnienke,že keď poriadne pritlačí,mama bude konečne vyzerať ako človek a nie ako žralok.