Žil som najlepšie, ako som vedel
V živote sa často riadime predstavami iných, respektíve spoločnosti ako takej. Prispôsobujeme sa väčšinovému trendu a pritom si neuvedomujeme, že častokrát to nie je vôbec to, čo sami chceme. Ľútosť sa však dostaví až v čase, keď je už príliš neskoro.
Lenku, sestričku z onkológie a ženu, ktorá vystupuje pod menom @oncology_nurse, som Vám už predstavila. Mala som tú česť spoznať ju a okrem pozitivizmu, ktorý šíri, mi poskytla aj pohľad na ťažko chorých z opačnej strany.
V každom z mojich článkov nechávam malý, často za metaforami skrytý odkaz a ani tento nie je výnimkou. Mojou ideou nie je vniesť skrz tieto riadky pochmúrnosť do vašich dní. Chcem týmto málom len upozorniť, aby si všetci spomedzi nás uvedomili rozdiel medzi našim vnímaním žitia a vnímaním žitia človeka, ktorý odchádza z tohto sveta. Chcem, aby sme ešte teraz, kým je možno všetko v poriadku napravili mnoho vecí v našom bytí, a aby sme konali tak, že si na sklonku svojho života (pokiaľ to bude možné) s pokojom v duši povieme:
„ĎAKUJEM! Môj život bol presne taký, aký som ho sám/sama chcel prežiť!“
Nikto z nás nie je na odchod z tohto sveta pripravený. Verím v to, že nie. Myslím, že človek, ktorý vie, že jeho život končí - bilancuje, ľutuje, ďakuje a pokiaľ má možnosť odchádzať pri zdravej mysli, o tomto aj hovorí. Opýtala som sa teda Lenky na to, čo pacienti na sklonku života ľutujú a spoločne sme zaznamenali výroky zomierajúcich.
„Ľutujem, že som priveľa pracoval a nevenoval dostatok času rodine, deťom a priateľom.“
„Ľutujem, že som sa neustále hnal za vidinou majetku, peňazí.“
„Mal som žiť viac pre seba, než pre druhých.“
„Mať ešte jednu šancu najviac, bol by som jednoducho šťastný.“
„Ľutujem, že som sa nevenoval deťom, čo by som dal teraz za to, aby som mohol vidieť ako vyrastajú, ako prežívajú dôležité okamihy svojho života.“
„Mal som povedať tým, na ktorých mi záleží svoje pocity, nemal som to držať v sebe a potláčať city.“
„Nikdy by som sa neničil tým a nebral ohľad na to - čo na moje konanie povedia iní.“
„Ľutujem, že som necestoval, nevenoval sa tomu, čo ma baví.“
„Ľutujem, že som sa bál milovať.“
„Ľutujem, že som zo svojho života pustil ľudí, ktorí ma mali radi.“
„Žil by som pre prítomnosť.“
Žime pre prítomnosť, žime pre seba, našich blízkych, priateľov a pre tých, ktorých milujeme. Majme lásku v srdci, prejavujme ju, vnímajme všetko to dobré okolo nás a verme v zázraky. Takto sa nám možno na konci nášho bytia podarí povedať „Žil som najlepšie, ako som vedel!“
Tento príbeh vychádza v rámci rubriky "Čo píše život". Za rozhovor ďakujem Lenke, @oncology_nurse. Ak máte aj Vy životný príbeh, o ktorý by Ste sa chceli s nami podeliť, neváhajte ma kontaktovať.
Janka
@papaya308 DAKUJEM krasne za reakciu ;)
Aj ja sa snazim takto zit a dari sa mi to. Bohuzial vsade dookola denne vidim a vnimam ako sa lydia zenu za majetkami a pbehuju sa kto ma lepsie auto a bol na luxusnejsiej dovolenke. Zial o svojicj detoch moc nehovoria a su v praci 7 dni v tyzdni no moc smutne
Pekne napísaná podstata a veľká pravda...človek si to uvedomí väčšinou, až keď je neskoro 😐.
Odkedy sa mi narodili deti, som s nimi doma (starsia dcera ma 24, syn je pubertiak😅)...castokrat to nie je lahke, pre niektorych som uz "za blazna". Preto dakujem, tisickrat!!!
tak to je pravda. Tiež by som si chcela pospĺňať nejaké sny. Len musím odstrániť prekážky ktoré mi v tom bránia. Samozrejme, že som to ja, ale ide to ťažko, tak musím na tom popracovať. Snáď sa raz k tomu dopracujem.
Robím v Domove dôchodcov zdr. sestru už pár rokov a len tu na tomto pracovisku som si aj ja uvedomila poradie svojich predstáv o živote a bytí.
Ako málo stačí starému človeku na existenciu, ako sa mu zúži okruh potrieb na nevyhnutné. Ako ho nezaujíma okolie, ako sa sústredí len sám na seba - vtedy si myslíme že je egoista. Nie je egoista, len zistil, že ako málo stačí k fungovaniu, nahromadené hmotné prostriedky si nikam už nikdy nezoberie.
Vedia byť veľmi vďační za každé milé slovo , odvďačia sa jedným jabĺčkom, ktoré je už veľakrát aj zhnité, lebo si ho nechávajú na " horšie časy". Vyrastali v dobe, kde plytvanie bol neznámy pojem.
Keď príde ich čas na odchod, veľakrát si dávam otázku , aký nedôstojný je niekedy ten odchod :'(. Prečo ? Aj smrť si treba zaslúžiť či vyslúžiť ?!
Tu si uvedomujem, čo mi raz už niekto povedal /keď som bola veľmi na dne /, že musíš mať rád samu seba. V tom zmysle, že nezabudni ŽIŤ ,kým je čas !
Pravdou je, ze ludia si nevazia stastie, ktore maju, kym on nepridu 😞 Pracujem v DSS pre ludi s viacnasobnym postihnutim. Mnoho z nas si neuvedomuje ake je stastie mat zdrave dieta. Dieta, ktore netreba este v triedsiatke prebalovat, ktore nikdy nam povie "mama", ktore sa dokaze hrat s legom ci babikami, ktore mozeme sledovat ako sa uci chodit. Dieta, ktore ked ma kazdu chvilu zachvat tak je to len obdobie vzdoru. A ake stastie mamy my sami, ze mozeme ist kam chceme po vlastnych nohach, povedat si, co potrebujeme, pocuvat hudbu, aku chceme, pozriet si film, na ktory mame naladu, spravit si teple kakao a zababusit sa, ked je nam uzko. Lebo su ludia, ktori su v tomto vsetko odkazani na to, ci ma niekto cas vyhoviet ich potrebe a ci ich vobec pochopi. A su rodicia tychto ludi, ktori zasvatia cely zivot naplnaniu potrieb svojich deti, ktore nikdy nedospeju. Su take maminky aj tu na FB, im skladam pomyselny klobuk za to, co musia zvladnut. a my ostatni by sme sa mali spravat, ako si prial jeden z pacientov v tomto clanku- "keby som mal este jednu sancu, bol by som jednoducho stastny". Lebo my tu sancu mame
Začni písať komentár...
Pracovala som ako opatrovatelka a mozem do bodky potvrdit vyssie napisane. Mne to otvorilo oci a veru zijem tak aby som nic nelutovala 🙂