Ako reagovať pri nejednotnom prístupe rodičov vo výchove?

Dobrý deň,

rada by som sa opýtala na Váš názor ako reagovať v situáciách, keď nesúhlasím s manželovým prístupom k deťom. Máme odlišné názory na výchovu a nedá sa s ním o tom diskutovať.

On si myslí, že prvoradou vecou, ktorú máme vybudovať u detí je poslušnosť a vyžaduje to autoritatívnou formou. Keď sa nahnevá, tak reaguje tak, že podľa môjho názoru to deti emočne zraňuje. A prinajlepšom vedie skôr k vzdoru ako k poslušnosti.

Ja som zástancom pevného, ale láskavého prístupu k deťom. Páči sa mi napr. veľa z nevýchovy. Nie som v tom ešte úplne doma. Aj ja reagujem aj autoritatívne, krikom, pretože sa nezvládnem, alebo preberám podvedome vzorec zo svojej rodiny. Ale snažím sa o iný prístup.

Deťom sa zvyknem za nevhodnú reakciu ospravedlniť. Snažím sa nechať ich, nech vyjadria svoje pocity. Napr. hnev aj slovne, aj keď nie vždy sa to dobre počúva. Jediným doterajším pravidlom bolo, že nesmú ublížiť iným fyzicky. Napr. ich učím, že môžeš povedať, že sa hneváš, ale nesmieš udrieť a pod. Keď potom takto reagujú pri manželovi, on sa hnevá a vyčíta im, že mu odvrávajú, papuľujú. To považuje za dôvod ku kriku, resp. k trestu. On vyžaduje od nich, že majú byť ticho a poslúchať. Ja považujem úctivé vyjadrenie hnevu až za druhý level a začínam to tak učiť najstaršieho 6 ročného. Doteraz platilo slovne vyjadriť, ale fyzicky neubližovať v hneve.

Nepáči sa mi, že manžel od detí vyžaduje v kritických situáciach zrelé reakcie. To nevieme dodržať ani my dospelí. A ani on sám v tej konkrétnej reakcii, lebo reaguje s hnevom a od dieťaťa vyžaduje hnev nevyjadrovať. Okrem toho neprihliada na ich emócie a nie je empatický. Rieši všetko zo svojho pohľadu a deti to často vnímajú inak.

Ako by som mala ja reagovať, keď som prítomná pri takejto situácii?

Ja sa snažím usmerniť situáciu tak, že do nej vstúpim. Poviem napr. za dieťa, že ono to asi myslelo tak a tak, je za tým to a to, povedalo toto... Alebo nejak inak to preberám na seba, aby som zmenila jeho reakciu. Manžel však toto moje vstupovanie považuje za nejednotnosť, nadŕžanie deťom, marenie jeho autority a veľmi ho to vytáča. Dosť často sa na mieste urazí a odíde zo situácie. Deti to samozrejme vnímajú a berú to tak, že ich "zachraňujem", lebo v tom momente je situácia riešená miernejšie.

Stáva sa, že on niečo autoritatívne vyžaduje a oni sa dožadujú môjho vstupu. Nie je to ideálne, ale ja neviem zostať ticho, keď vidím, že sú manželom nepochopené ich emócie a on ich svojou tvrdosťou vedie k vzdoru a neposlušnosti.

On zas to dáva za vinu mne, že deti sú preto neposlušné, lebo ja ich k tomu nevediem. Podľa neho mu do toho, čo on s nimi rieši, nemám vstupovať a mám byť ticho, lebo takto ich kazím a oni využívajú našu nejednotnosť. Neviem sa však zjednotiť s jeho prístupom a on s mojím.

Okrem toho považujem za potrebné vstúpiť do situácie, keď vidím, že si poslušnosť vynucuje zastrašovaním, ktoré reálne nikdy síce neurobí, ale deti to berú vážne. Napr. odnesiem Ťa do pivnice a pod. Nikdy to neurobí. Maximálne ich na postrašenie nesie k dverám, ale veľa razy som mu do toho vstúpila a povedala, že tatík to naozaj neurobí. Alebo som priamo zasiahla pri dverách, nech ich nechá.

Jeho mama - moja svokra mi na moju otázku ako to bolo vo výchove u nich povedala, že deti sa musia naučiť poslúchať. U nich to bolo tak, že keď s nimi riešil situáciu otec (môj svokor), ona bola ticho a keď ona, tak bol ticho on. Že to treba nechať medzi nimi, nech si to zrovnajú.

Ja nie som zástancom spôsobu, že ocko zakázal a mamka dovolí. Častokrát som ja tá prísnejšia a menej dovolím, ale vo výchovnej situácii považujem všetkých účastníkov za rovnocenných partnerov. Podľa mňa majú právo povedať svoj názor všetci, aby sa každý cítil pochopený. Nie vždy sa dá deťom vyhovieť a často musím rozhodnúť inak ako chcú deti, ale vyjadriť sa môžu. Tak teda považujem za normálne, že sa aj ja vyjadrím k situácii, ktorú rieši manžel s deťmi a ja som prítomná tiež. Že je normálne, že sa snažím manželovi svojim vstupom objasniť veci, ktoré deti napr. nevedia vyjadriť, a preto sa uchýlia k hnevu či vzdoru.

Viem, že najlepšou verziou je jednotný prístup, ktorý si rodičia dohodnú mimo detí. U nás to zatiaľ nie je možné. Manžel o tom konštruktívne diskutovať nechce. Len reaguje na situáciu buď tým, že sa urazí, alebo mi vyčíta môj prístup a kladie mi za vinu správanie detí a najnovšie už aj jeho reakcie. Vraj ho ja takto vyprovokujem k hnevu a potom sa čudujem, že ako reaguje voči deťom.

Som z toho dosť vyčerpaná a v poslednom čase si kladiem otázku, čo deťom pomôže viac. Môj vstup a usmernenie situácie, alebo sa navonok zjednotiť s manželom tým, že zostanem ticho, aj keď s jeho prístupom nesúhlasím. To druhé asi nedokážem...

Čo by ste mi poradili?

Ako reagovať?

Ešte chcem podotknúť, že v situáciách, keď sú deti v pohode, manžel s nimi vychádza dobre. Má ich rád a aj oni jeho. Problém nastáva až vtedy, keď je situácia vypätá a deti ho "vytočia". To sa však stáva stále častejšie.

Ďakujem